Vizuálne umenie ma zaujíma. Venujem sa mu pracovne a aj vo voľnom čase. Kvalitné výtvarné umenie by malo byť v našej spoločnosti viac zakotvené a preto o ňom píšem. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Vizuálne umenie, Súkromné
Pojem verejný priestor zažíva na Slovensku nevídanú popularitu. Zatiaľ čo pred niekoľkými rokmi to bol outsiderský výraz, ktorý používali odborníci v architektúre a umení v kritickej diskusii, dnes sa tento pojem udomácňuje v médiách, v grantových výzvach a v komunálnej politike. V zásade je to dobrá správa, v ideálnom prípade je kvalitná odborná diskusia predpokladom pre vydarenú prax.
Berlín, máj 2012. Hoci som nebola zaregistrovaná, sprievodca ma zdvorilo požiadal o trpezlivosť, ochranka si v počítači overila moju totožnosť a behom desiatich minút bolo všetko vybavené. Spolu s ostatnými som si išla pozrieť zbierku súčasného umenia v nemeckom parlamente.
Po tom, čo som sa minulý rok pýtala slovenských umelkýň a umelcov, akú literatúru si balia do dovolenkového kufra, tentoraz ma zaujímalo, čo v lete čítajú slovenskí kurátori a kurátorky. Vypáčila som to len z malej „vzorky", no poviem vám, že ide o fajnový výber.
Jaroslav Kyša podľa vlastných slov patrí do generácie umelcov, ktorí môžu byť doma a tvoriť kdekoľvek. Z Košíc ho zavialo do Prahy a odtiaľ do anglickej metropoly a Mekky súčasného vizuálneho umenia. Je autorom viacerých zaujímavých umeleckých intervencií vo verejnom priestore, organizuje výstavy a pracuje pre svetových umelcov. No neurobili by ste s ním rozhovor?
Rozhovor s maliarkou Klaudiou Kosziba vznikal rekordnú dobu. Dohodli sme sa, potom som nemala čas ja, potom nemala čas ona a tak ďalej. Otázky na ňu apoň mohli dozrieť. Klaudia vedie ateliér maľby na VŠVU v Bratislave, najnovšie obrazy venovala nočnému hmyzu, tak ma okrem iného zaujímalo, ako pracuje so študentami, čo ju zaujíma na najškaredších motýľoch a či podľa nej robia ženy iné umenie ako muži.
Minulý september sa bratislavský Dom umenia naplnil kvalitnými výstavami. Bolo tomu aj vďaka Petrovi Kalmusovi, ktorý spolu s Ladislavom Čarným a Otisom Laubertom slovenskej verejnosti predviedol, ako by to v tejto inštitúcii malo ideálne fungovať. Tri dobré výstavy pod jednou strechou žiaľ netrvali ani mesiac, čo bolo ich jedinou chybou. Kalmus, všestranný umelec, neúnavný rebel, kritik pozostatkov bývalého režimu a maratonec sa so mnou stretol v predposlednú septembrovú nedeľu, aby sme sa porozprávali o jeho výstave, ktorú trefne nazval Dielo. Vonku bolo olovené daždivé počasie. Maratón otázok a odpovedí mal byť pôvodne komentovanou prehliadkou pre tých, ktorí nestihli jednu z najzaujímavejších kultúrnych udalostí minulého roka. Nakoniec vznikol rozhovor nielen o výstave, ale aj o výtvarnom programe a zmýšľaní umelca, ktorý miluje kovošroty, neznáša kompromisy a rád recykluje svoje diela.
Na Monogramistu T.D alias Dezidera Tótha som sa chystala pomerne dlhú dobu. Kedže je to osobnosť, ktorá na umeleckú scénu vstúpila pred vyše tromi dekádami, okrem výtvarného umenia sa venuje knižnej tvorbe, divadlu a pedagogickej činnosti na VŠVU, chcela som ho niečím prekvapiť. Je to človek večne hravý a tak som mu ponúkla rozhovor formou hry a takpovediac na mieru som mu ušila abecedu otázkok. Odpovede na otázky abecedy vznikali prevažne vo vlaku na ceste medzi Štramberkom a Bratislavou, kde Monogramista striedavo žije. Miestami úsmevné, miestami šalamúnske, no hlavne prezrádzajúce slobodného ducha umelca, ktorý miluje jazyk rovnako ako umenie a preto si vychutnáva každé slovo.
Je stretnutie s umením o to silnejšie. Naposledy som tento pocit zažila na výstave s názvom „Nekonečný okamih pred mojím koncom" v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave.
Život v Severnej Kórey je pestrofarebný ako záhrada plná kvetov, ľudia sú šťastní a tešia sa z každého nového dňa. Bacuľaté deti hľadia do svetlej budúcnosti, ktorú pre nich buduje ich večný vodca. Fikciu šťastnej socialistickej spoločnosti nájdete na fascinujúcej výstave „Kvety pre Kim Il-songa" vo Viedni. Poponáhľajte sa, aby ste ju do 5. septembra stihli.
Z každej strany počúvame, že leto a kniha patria neoddeliteľne k sebe, v médiách sa zostavujú rebríčky najobľúbenejších kníh a dovolenkové kufre sú niekedy tažké práve kvôli knižkám, ktoré si berieme k moru alebo do hôr. Aj ja som si pribalila dve knihy na prázdniny a s pôžitkom som si vychutnávala chvíle pod slnečníkom s nohami na stole a s knihou v ruke. Zvedavosť mi nedala a tak som sa opýtala niekoľkých slovenských výtvarníkov, čo práve čítajú a ako sa im to páči. Vyšla z toho pestrá zmes titulov od filozofie až k thrilleru.
Už je to rok, čo sme spolu s Rudolfom Sikorom, Annou Tretter a Ivanou Komanickou stáli na novom monumente Košíc - Víťaznom oblúku na sídlisku Ťahanovce. Rudolf Sikora nadšene rozhodil rukami, potom si na znak rešpektu a uznania (aspoň takto si ja vysvetľujem jeho gesto) ľahol na zem, ako to často robieva vo svojich prácach. Bola to taká malá spontánna performance veľkého umelca a neúnavného revolucionára. Nápad dať Košickej periférii vlastný monument skrsol v hlave vtedy čerstvého absolventa Faktulty umení, Miša Hudáka a ja si už rok vravím: „vďaka bohu"!
Nápad na rozhovor s mladým architektom Tomášom Umrianom mi vzkrsol v hlave v momente, keď som navštívila jednu z prvých výstav v jeho galérii. Fúzia architektúry a vizuálneho umenia je obdivuhodná práve v časoch, kedy sa na Slovensku umenie takmer úplne vytratilo zo súčasných stavieb. Zaujímal ma jeho názor aj na túto situáciu.
Vizuálna umelkyňa Anna Tretter pochádza z Nemecka, na Slovensku pôsobí už sedem rokov. Na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach založila Ateliér nových médií, v ktorom spolu so študentami neustále posúva hranice súčasného umenia. Okrem toho pravidelne vystavuje v zahraničí. Dôvodov na rozhovor s ňou viac než dosť.
Výtvarník Tomáš Makara rád experimentuje s reakciami divákov. Zaujíma ho, prečo väčšina z nich od umenia očakáva krásny a príjemný zážitok, z čoho pramení táto predstava a aký typ umelca ju stelesňuje. Okrem toho skúma vzťah umenia, médií a politickej propagandy. V rozhovore s ním sa dozviete, prečo v jeho tvorbe nájdeme Adolfa Hitlera, Jána Slotu ale aj Michaela Jacksona.
Keď si do Wikipédie zadáte pojem kresba, prečítate si toto: „Kresba je vizuálne umenie, ktoré je vytvárané množstvom kresebných pomôcok na dvojrozmerné médium. (...) Umelec, ktorý kreslí môže byť označený ako kreslič (návrhár)." Táto suchopárna definícia vám ale ani zďaleka nenaznačí, aký bohatý je register súčasnej kresby a ako v tomto médiu pracujú súčasní „kresliči" a „kresliarky". Aktuálna výstava vo Východoslovenskej galérii v Košiciach s názvom Nenápadné médium je práve projektom, ktorý mapuje rozličné polohy kresby u vybraných autorov a autoriek viacerých generácií. Jej kurátorka Mira Sikorová-Putišová zostavila výber, po zhliadnutí ktorého začnete pochybovať o prívlastku v názve výstavy.
Tvorba Maroša Rovňáka je dobrým príkladom toho, ako umenie reaguje na chúlostivé spoločenské problémy a že niekedy človeka udrie takpovediac do hlavy. Krása či príjemný pocit ustupujú a na ich miesto prichádza neistota a chuť pýtať sa. Tak som mu položila zopár otázok aj o tom, prečo pracuje s fotkami zločincov, čo si myslí o autorstve a aký má vzťah k publiku.
O tom, že Juraj Bartusz (*1933) patrí už viac ako štyri dekády k najdôležitejším osobnostiam súčasného slovenského výtvarného umenia, niet pochýb. Že aj tak vynikajúci umelec môže mať výstavu s „chybičkami krásy", dokazuje aktuálna prezentácia jeho tvorby v priestoroch Východoslovenskej galérie v Košiciach, ktorá pobeží do 14. februára 2010.
Jej umenie signalizuje, že sa netreba brať až tak vážne, že tabu je realitívny pojem a hlúpe pravidlá sú na to, aby sa porušili. Len tak sa vieme posúvať ďalej. Umelecké posuny Lucie Dovičákovej sú prekvapivé, svieže a plné humoru s príchuťou čili. Chcela som vedieť, aký má vzťah k tabu, prečo maľuje vrkoče a čo je jej najnovším zdrojom inšpirácie.
Tento rok sa mu fakt vydaril. Získal Cenu Cypriána na Bienále mladého umenia v Trnave, stal sa finalistom Ceny Oskára Čepana a vzápätí bol nominovaný na aj českú Cenu Jindřicha Chalupeckého. Okrem toho získal rezidenciu v Neue Galerie v rakúskom Grazi. Aj keď patrí Tomáš Džadoň k najzaujímavejším výtvarníkom mladej generácie, slovo umelec mu ide ťažko cez pery a hoci študoval sochu, sám sa za sochára nepovažuje. Napriek tomu som sa ho opýtala na jeho umenie, prečo je socha na Slovensku ohrozeným druhom a čo si myslí o projektoch typu prešovského Krista.
Doma je v literatúre, ale inšpiráciu nachádza aj na výstavách výtvarného umenia. No a keďže prednedávnom sa dokonca spolupodieľal na vzniku jedného výstavného projektu, opýtala som sa Michala Hvoreckého, aké má rád umenie a či má ideálny „obývačkový" obraz.
