Aké umenie majú v nemeckom parlamente

Autor: Gabriela Kisová | 6.2.2013 o 10:59 | Karma článku: 6,48 | Prečítané:  1050x

Berlín, máj 2012. Hoci som nebola zaregistrovaná, sprievodca ma zdvorilo požiadal o trpezlivosť, ochranka si v počítači overila moju totožnosť a behom desiatich minút bolo všetko vybavené. Spolu s ostatnými som si išla pozrieť zbierku súčasného umenia v nemeckom parlamente.

Cesta do Berlína opäť stála za to. Umelecká scéna so zvedavosťou sledovala kontroverzné bienále v réžii poľského kurátora Artura Zmijewského, ktoré malo názov "Forget fear" - Zabudnite na strach. Umenie a politika, politika a umenie, málo radikálne, veľa braku a ako u Nemcov býva dobrým zvykom, nekonečné množstvo debát okolo všetkého. Oni naozaj diskutujú o všetkom, premýšľajú do dôsledkov a pracujú koncepčne. Hm... V programovom zošite som našla, že jedným zo sprievodných podujatí je návšteva parlamentu a prehliadka zbierky súčasného umenia. Vraj za cieľom vidieť, s akým umením sa obklopuje politická reprezentácia a aké má kritériá pri zbieraní umenia. To som si nemohla nechať ujsť. Hodinová prehliadka budovy s kurátorom zbierky a kunsthistorikom Andreasom Kaernbachom ma na celom bienále zaujala najviac, pretože som na vlastné oči videla, ako vrcholová politika dokáže koexistovať aj s kritickým umením pod jednou strechou, ako politici dokážu reflektovať súčasné vizuálne umenie bez zábran a aký veľkorysý priestor mu ponúkajú - a tu nemám na mysli priestor na farebné dekorovanie stien!  

Na začiatku bola architektúra

Budova nemeckého Reichstagu z 19. storočia prešla na konci 20. storočia ambicióznou rekonštrukciou. Britský architekt Norman Foster a jeho štúdio sa podpísali pod návrh, ktorý bol po dlhých peripetiách realizovaný a vďaka ktorému má Berlín asi najznámejšiu sklenenú kupolu na svete. Z nej sa návštevníci pozerajú dole do rokovacej miestnosti parlamentu. Páči sa mi ten nápad, že sa občania zhora pozerajú na politikov. Ešte pred prestavbou sa v roku 1995 udiala takmer neuveriteľná akcia umelca Christa a jeho ženy Jeanne-Claude, v ktorej sa im podarilo zabaliť celú budovu parlamentu a zmeniť ju na obrovský balík. Na projekte pracovali viac ako 20 rokov. Symbolická hodnota tejto niekoľkodňovej udalosti je nevyčísliteľná, dielo videli milióny ľudí a skeptici zbytočne krútili hlavami - pozitívne reakcie totiž vysoko prevýšili strach zo súčasného umenia.


christo_bundestag.jpg

 

V budove Bundestagu a v priľahlých parlamentných budovách sú dnes vystavené diela od viac ako 100 umelcov a umelkýň z Nemecka ale aj z iných krajín. Parlament má vlastnú zbierku od roku 1969 (v tom čase bývalé západné Nemecko), ktorú rozširuje každý rok o nové diela. Poradným orgánom predsedu parlamentu vo veciach umenia je komisia zložená z deviatich poslancov z každej frakcie a ich cieľom je rozhodovať v troch oblastiach: 1. každoročné nákupy do zbierky, 2. umenie v architektúre v budovách parlamentu (tzv. umenie na stavbe) a 3. výstavný program galérie nemeckého parlamentu zameraný na súčasné umenie. Celú organizáciu okolo umenia v Bundestagu má na starosti šéfkurátor zbierky, spomínaný pán Kaernbach. Ten nám vysvetlil, že komisia berie svoju funkciu vážne a v otázkach umenia diskutuje s obdorníkmi a nechá si od nich poradiť.

Čierna, červená, zlatá

Pri vstupe cez západný portál parlamentu nás víta monumentálna maľba na skle od Gerharda Richtera. Geometrická kompozícia o rozmeroch 3x21 metrov vo farbách pripomínajúcich nemeckú vlajku. Veľmi reprezentatívne a akosi civilné zároveň, žiadne čačky, minimalistická forma, jasný obsah. Oproti na stene päť svetelných boxov od Siegmara Polkeho s figurálnymi kolážami ironizujúcimi dianie na parlamentnej pôde. Hneď pri vchode je jasné, že tu vystavujú len tí najlepší. A tak je to v celej budove: koncepčne umiestnené umelecké diela na symbolických miestach s dôrazom na komunikáciu umenia s priestorom. Architektúra a umenie v dialógu. Príjemne ma prekvapilo, že sú zastúpené rozličné médiá: socha, inštalácia, maľba, fotografia ba dokonca i video. Ekumenickú kaplnku dotvoril Günther Uecker, člen umeleckej skupiny ZERO, ktorý sa preslávil svojími obrazmi z klincov. Áno, z klincov! Americká umelkyňa Jenny Holzer vytvorila v severnej vstupnej hale pre ňu typickú inštaláciu so svetelným písmom, v ktorej zozbierala príhovory nemeckých poslancov od roku 1871 do roku 1999. V jednej zo zasadačiek visí obrovská maľba od Anselma Kiefera, akési vyprahnuté bojisko dejín v hlinených farbách, obraz vychádzajúci z básne od Ingeborg Bachmann. Jedna z najväčších malieb, aké som v poslednej dobe videla, ani som ju nevedela poriadne odfotiť.

kiefer_bundestag.jpg

Ruské graffiti a Hitler v suteréne

V celej budove je možné vnímať konfrontáciu súčasnosti a minulosti, no ono to tam na človeka nepadá ako ťažké vrece plné výčitiek, nebolo tam dusno, ale naopak veľa svetla, skla a dobrý vzduch. Jedným zo zadaní pre architektov bolo pri rekonštrukcii rešpektovať historické vrstvy architektúry. Foster so svojím tímom našiel pod obkladmi stien zo 60. rokov graffiti, čarbanice v azbuke, mená a odkazy, ktoré tam zanechali ruskí vojaci po porážke Berlína v máji 1945. Foster ich odkryl a na dokopy viac ako 100m steny dnes tvoria súčasť interiéru parlamentu.
Výťahom sme sa zviezli do podzemia, aby sme videli dielo francúzskeho umelca Christiana Boltanskeho s názvom „Archív nemeckých poslancov". Boltanski sa v tvorbe venuje tomu, ako sa vysporiadať s traumatickou históriou a jeho inštaláciu v parlamente tvoria na seba naskladané plechové škatule s menami všetkých zvolených poslancov od roku 1919 do roku 1999. Medzi stenami z krabíc sme prešli úzkym koridorom, v strede ktorého bola jedna zo škatúľ iná ako ostatné - niekto do nej silno udrel päsťou a poškodil ju, musia ju zrekonštruovať, komentoval kurátor zbierky. Bola to škatuľa s menom Adolfa Hitlera.

boltanski_bundestag.jpg

Kritické umenie ako devíza

Pri odchode nám rozdali publikáciu o zbierke s fotografiami nemeckého fotografa Jensa Liebchena a s textami, okrem iného aj od filozofa a kritika umenia Borisa Groysa o vzťahu politiky a umenia. Groys píše, že umenie a politiku spája boj o uznanie, o získanie spoločenskej legitimity. Rozdeľuje ich to, že zatiaľ čo politika hľadá masy a reprezentuje čo možno najširšie spoločenské skupiny, umenie ostáva verné individualite a singulárnej originalite. V tomto sú politika a umenie komplementárne. Umenie je miestom, kde sa ozývajú hlasy, ktoré sa v politike nedostanú k slovu, pretože sú považované za okrajové, menšinové, ba dokonca za „nenormálne". Cez umenie v parlamente, kde sa robí politika, sú tieto hlasy symbolicky zastúpené na mieste, kde pre ne inak nie je priestor, tvrdí Groys. Pretože v demokracii musia byť ako rovnoprávne uznané aj také názory, ktoré nie sú väčšinové.
Hans Haacke patrí k najznámejším nemeckým výtvarníkom tvoriacim politicky angažované umenie. Jeho inštalácia v severnom nádvorí parlamentu zložená z nápisu DER BEVÖLKERUNG (Obyvateľstvu) reaguje na text DEM DEUTSCHEN VOLKE (Nemeckému národu) z roku 1916 na západnom portáli budovy. O kontroverznom diele dokonca hlasovali poslanci v parlamente a jeho vtedajší predseda Wolfgang Thierse v rozprave hájil Haackeho inštaláciu slovami: „Umenie je sloboda, nechajme umenie slobodným. (...) Nereagujme so strachom, ale postavme sa nárokom diela Hansa Haackeho, milé kolegine a kolegovia."
Čo k tomu dodať? Odchádzala som nadšená i trochu sklamaná, pretože žijem v krajine, kde sa ešte stále stavajú kadejaké podivné sochy, rušia kritické inštalácie, búrajú industriálne stavby a tak ďalej... Umenie v chápaní nemeckých politikov nemá dekoratívnu funkciu, nezdobí steny, nevyvoláva pocit krásy, nie je ľúbivé, ale má základ v kritickom myslení, v argumentoch, v originalite, nie je pompézne, ale je úderné a suverénne. Politika a umenie v tomto prípade uzavreli kritické partnerstvo na vysokej úrovni a bez strachu.


haacke_bundestag.JPG

graffiti_bundestag.jpg

liebchen1.jpg

liebchen2.jpg

liebchen3.jpg

liebchen4.jpg

liebchen5.jpg

Na fotkach Jensa Liebchena umelci pri svojich dielach: Günther Uecker, Christian Boltanski, Katharina Sieverding, Imi Knoebel

 

Pre ďalšie informácie a inšpiráciu odporúčam: http://www.bundestag.de/kulturundgeschichte/kunst/index.jsp

Fotografie: Gabriela Kisová

Foto Christo & Jeanne Claude © Volz / laif

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Miliónové dotácie od Plavčana dostali aj pochybné firmy

Niektoré firmy, ktoré podporilo ministerstvo školstva, aby sa venovali vývoju a inováciám, nemajú s výskumom žiadne skúsenosti.

SVET

Poľsko zažíva nežnú revolúciu. Vracia sa pred rok '89?

Vládna presila najnovšie ovládne aj súdy. Únia je takmer bezmocná.

KOMENTÁRE

Minister Plavčan už dávno nemal existovať

Na znôšku legislatívnych náhod sa už nemôže pozerať ani koalícia.


Už ste čítali?