Cesta do Berlína opäť stála za to. Umelecká scéna so zvedavosťou sledovala kontroverzné bienále v réžii poľského kurátora Artura Zmijewského, ktoré malo názov "Forget fear" - Zabudnite na strach. Umenie a politika, politika a umenie, málo radikálne, veľa braku a ako u Nemcov býva dobrým zvykom, nekonečné množstvo debát okolo všetkého. Oni naozaj diskutujú o všetkom, premýšľajú do dôsledkov a pracujú koncepčne. Hm... V programovom zošite som našla, že jedným zo sprievodných podujatí je návšteva parlamentu a prehliadka zbierky súčasného umenia. Vraj za cieľom vidieť, s akým umením sa obklopuje politická reprezentácia a aké má kritériá pri zbieraní umenia. To som si nemohla nechať ujsť. Hodinová prehliadka budovy s kurátorom zbierky a kunsthistorikom Andreasom Kaernbachom ma na celom bienále zaujala najviac, pretože som na vlastné oči videla, ako vrcholová politika dokáže koexistovať aj s kritickým umením pod jednou strechou, ako politici dokážu reflektovať súčasné vizuálne umenie bez zábran a aký veľkorysý priestor mu ponúkajú - a tu nemám na mysli priestor na farebné dekorovanie stien!
Na začiatku bola architektúra
Budova nemeckého Reichstagu z 19. storočia prešla na konci 20. storočia ambicióznou rekonštrukciou. Britský architekt Norman Foster a jeho štúdio sa podpísali pod návrh, ktorý bol po dlhých peripetiách realizovaný a vďaka ktorému má Berlín asi najznámejšiu sklenenú kupolu na svete. Z nej sa návštevníci pozerajú dole do rokovacej miestnosti parlamentu. Páči sa mi ten nápad, že sa občania zhora pozerajú na politikov. Ešte pred prestavbou sa v roku 1995 udiala takmer neuveriteľná akcia umelca Christa a jeho ženy Jeanne-Claude, v ktorej sa im podarilo zabaliť celú budovu parlamentu a zmeniť ju na obrovský balík. Na projekte pracovali viac ako 20 rokov. Symbolická hodnota tejto niekoľkodňovej udalosti je nevyčísliteľná, dielo videli milióny ľudí a skeptici zbytočne krútili hlavami - pozitívne reakcie totiž vysoko prevýšili strach zo súčasného umenia.
V budove Bundestagu a v priľahlých parlamentných budovách sú dnes vystavené diela od viac ako 100 umelcov a umelkýň z Nemecka ale aj z iných krajín. Parlament má vlastnú zbierku od roku 1969 (v tom čase bývalé západné Nemecko), ktorú rozširuje každý rok o nové diela. Poradným orgánom predsedu parlamentu vo veciach umenia je komisia zložená z deviatich poslancov z každej frakcie a ich cieľom je rozhodovať v troch oblastiach: 1. každoročné nákupy do zbierky, 2. umenie v architektúre v budovách parlamentu (tzv. umenie na stavbe) a 3. výstavný program galérie nemeckého parlamentu zameraný na súčasné umenie. Celú organizáciu okolo umenia v Bundestagu má na starosti šéfkurátor zbierky, spomínaný pán Kaernbach. Ten nám vysvetlil, že komisia berie svoju funkciu vážne a v otázkach umenia diskutuje s obdorníkmi a nechá si od nich poradiť.
Čierna, červená, zlatá
Pri vstupe cez západný portál parlamentu nás víta monumentálna maľba na skle od Gerharda Richtera. Geometrická kompozícia o rozmeroch 3x21 metrov vo farbách pripomínajúcich nemeckú vlajku. Veľmi reprezentatívne a akosi civilné zároveň, žiadne čačky, minimalistická forma, jasný obsah. Oproti na stene päť svetelných boxov od Siegmara Polkeho s figurálnymi kolážami ironizujúcimi dianie na parlamentnej pôde. Hneď pri vchode je jasné, že tu vystavujú len tí najlepší. A tak je to v celej budove: koncepčne umiestnené umelecké diela na symbolických miestach s dôrazom na komunikáciu umenia s priestorom. Architektúra a umenie v dialógu. Príjemne ma prekvapilo, že sú zastúpené rozličné médiá: socha, inštalácia, maľba, fotografia ba dokonca i video. Ekumenickú kaplnku dotvoril Günther Uecker, člen umeleckej skupiny ZERO, ktorý sa preslávil svojími obrazmi z klincov. Áno, z klincov! Americká umelkyňa Jenny Holzer vytvorila v severnej vstupnej hale pre ňu typickú inštaláciu so svetelným písmom, v ktorej zozbierala príhovory nemeckých poslancov od roku 1871 do roku 1999. V jednej zo zasadačiek visí obrovská maľba od Anselma Kiefera, akési vyprahnuté bojisko dejín v hlinených farbách, obraz vychádzajúci z básne od Ingeborg Bachmann. Jedna z najväčších malieb, aké som v poslednej dobe videla, ani som ju nevedela poriadne odfotiť.
Ruské graffiti a Hitler v suteréne
V celej budove je možné vnímať konfrontáciu súčasnosti a minulosti, no ono to tam na človeka nepadá ako ťažké vrece plné výčitiek, nebolo tam dusno, ale naopak veľa svetla, skla a dobrý vzduch. Jedným zo zadaní pre architektov bolo pri rekonštrukcii rešpektovať historické vrstvy architektúry. Foster so svojím tímom našiel pod obkladmi stien zo 60. rokov graffiti, čarbanice v azbuke, mená a odkazy, ktoré tam zanechali ruskí vojaci po porážke Berlína v máji 1945. Foster ich odkryl a na dokopy viac ako 100m steny dnes tvoria súčasť interiéru parlamentu.
Výťahom sme sa zviezli do podzemia, aby sme videli dielo francúzskeho umelca Christiana Boltanskeho s názvom „Archív nemeckých poslancov". Boltanski sa v tvorbe venuje tomu, ako sa vysporiadať s traumatickou históriou a jeho inštaláciu v parlamente tvoria na seba naskladané plechové škatule s menami všetkých zvolených poslancov od roku 1919 do roku 1999. Medzi stenami z krabíc sme prešli úzkym koridorom, v strede ktorého bola jedna zo škatúľ iná ako ostatné - niekto do nej silno udrel päsťou a poškodil ju, musia ju zrekonštruovať, komentoval kurátor zbierky. Bola to škatuľa s menom Adolfa Hitlera.
Kritické umenie ako devíza
Pri odchode nám rozdali publikáciu o zbierke s fotografiami nemeckého fotografa Jensa Liebchena a s textami, okrem iného aj od filozofa a kritika umenia Borisa Groysa o vzťahu politiky a umenia. Groys píše, že umenie a politiku spája boj o uznanie, o získanie spoločenskej legitimity. Rozdeľuje ich to, že zatiaľ čo politika hľadá masy a reprezentuje čo možno najširšie spoločenské skupiny, umenie ostáva verné individualite a singulárnej originalite. V tomto sú politika a umenie komplementárne. Umenie je miestom, kde sa ozývajú hlasy, ktoré sa v politike nedostanú k slovu, pretože sú považované za okrajové, menšinové, ba dokonca za „nenormálne". Cez umenie v parlamente, kde sa robí politika, sú tieto hlasy symbolicky zastúpené na mieste, kde pre ne inak nie je priestor, tvrdí Groys. Pretože v demokracii musia byť ako rovnoprávne uznané aj také názory, ktoré nie sú väčšinové.
Hans Haacke patrí k najznámejším nemeckým výtvarníkom tvoriacim politicky angažované umenie. Jeho inštalácia v severnom nádvorí parlamentu zložená z nápisu DER BEVÖLKERUNG (Obyvateľstvu) reaguje na text DEM DEUTSCHEN VOLKE (Nemeckému národu) z roku 1916 na západnom portáli budovy. O kontroverznom diele dokonca hlasovali poslanci v parlamente a jeho vtedajší predseda Wolfgang Thierse v rozprave hájil Haackeho inštaláciu slovami: „Umenie je sloboda, nechajme umenie slobodným. (...) Nereagujme so strachom, ale postavme sa nárokom diela Hansa Haackeho, milé kolegine a kolegovia."
Čo k tomu dodať? Odchádzala som nadšená i trochu sklamaná, pretože žijem v krajine, kde sa ešte stále stavajú kadejaké podivné sochy, rušia kritické inštalácie, búrajú industriálne stavby a tak ďalej... Umenie v chápaní nemeckých politikov nemá dekoratívnu funkciu, nezdobí steny, nevyvoláva pocit krásy, nie je ľúbivé, ale má základ v kritickom myslení, v argumentoch, v originalite, nie je pompézne, ale je úderné a suverénne. Politika a umenie v tomto prípade uzavreli kritické partnerstvo na vysokej úrovni a bez strachu.
Na fotkach Jensa Liebchena umelci pri svojich dielach: Günther Uecker, Christian Boltanski, Katharina Sieverding, Imi Knoebel
Pre ďalšie informácie a inšpiráciu odporúčam: http://www.bundestag.de/kulturundgeschichte/kunst/index.jsp
Fotografie: Gabriela Kisová
Foto Christo & Jeanne Claude © Volz / laif
