Čo hovorí súkromná abeceda Monogramistu T.D?

Autor: Gabriela Kisová | 7.9.2010 o 12:11 | (upravené 7.9.2010 o 12:27) Karma článku: 5,10 | Prečítané:  1837x

Na Monogramistu T.D alias Dezidera Tótha som sa chystala pomerne dlhú dobu. Kedže je to osobnosť, ktorá na umeleckú scénu vstúpila pred vyše tromi dekádami, okrem výtvarného umenia sa venuje knižnej tvorbe, divadlu a pedagogickej činnosti na VŠVU, chcela som ho niečím prekvapiť. Je to človek večne hravý a tak som mu ponúkla rozhovor formou hry a takpovediac na mieru som mu ušila abecedu otázkok. Odpovede na otázky abecedy vznikali prevažne vo vlaku na ceste medzi Štramberkom a Bratislavou, kde Monogramista striedavo žije. Miestami úsmevné, miestami šalamúnske, no hlavne prezrádzajúce slobodného ducha umelca, ktorý miluje jazyk rovnako ako umenie a preto si vychutnáva každé slovo.

Dezider Tóth a Viliam KlimáčekDezider Tóth a Viliam Klimáček

A ako Autenticita: Za dobré umelecké dielo sa často považuje dielo autentické. Zaujíma ma Váš vzťah k tomuto pojmu, čo pre Vás znamená?  

Keďže umenie je z časti aj dohovor, mohol by som ponúknuť niekoľko definícií. Mňa ale zaujíma, že popri spoločenskom dohovore existuje aj dohovor autora samého so sebou. Preto nesúhlas autora s dobovými názormi, hľadanie a nachádzania autentických možností, čomu hovoríme jedinečnosť, može byť aj druh dohovoru. Ja za autentickú pokladám takú tvorbu, za ktorú vám nadávajú a vy tvrdohlavo napriek tomu pokračujete, lebo viete, že tí čo vám nadávajú majú neomylný čuch čo je kvalita, pretože sa jej boja.

B  ako Biela: Je pre Vás biela farbou smútku alebo radosti?

O tomto rozhoduje kontext. Keďže som sa narodil a žijem v židovsko-kresťanskej kultúre, vnímam bielu z tohoto kontextu. Mohol by som frajersky tvrdiť opak než tvrdí tento kontext, ale to by bolo iba gesto potvrdzujúce to, voči čomu sa vzoprelo. Ja ten dôvod nepotrebujem. V tých najšťastnejších chvíľach, keď o nič nejde, kedy nemusím formulovať odpovede na otázky abecedy, poznám odpoveď, čo pre mňa biela farba znamená. Biela je oslepujúca radosť.

C ako Cesta: Čo je pre Vás ako umelca dôležitejšie, cesta alebo cieľ?

Toto bude jediná odpoveď, pre ktorú si dávam cieľ: nepredvádzať múdrosť, čo je jedným z poznávacích atribútov toho kto je na ceste. Počas mojej výtvarníckej praxe som opakovane zatúžil po dňoch, kedy by som „nemusel". V nezáväznom nemusení zbĺknu tie podstatné impulzy. Ale skutočnosť bývala iná. Moje najlepšie práce vznikali často k danému termínu, či na výstavnú výzvu. A tie najmilšie tak, že zahltený prácou na pripravovanom výstavnom projekte, v čase totálnej časovej tiesne som začal niečo, čo bolo mimo cieľa, akosi navyše, akoby cieľ za ktorým som sa hnal a nestíhal mať svoju spodnú cestu, a byť pútnikom na nej znamenalo byť diverzantom, podvratníkom toho čo som vtedy  budoval. O tento cieľ som v úsilí byť umelcom, tým ktorý zažíva intelektuálne dobrodružstvo stál viac, než o viditeľné zisky. Takže: cesta.

D ako Dvojica: Váš posledný projekt vznikal v spolupráci v Vaším študentom Tomášom Džadoňom. Ako umelecká dvojica ste sa stretli po prvý raz. Ako sa Vám spolu robilo?

Nebolo to poprvé, čo som to zakúsil. Ako poslucháč som spoločne s D.Grečnerom písal a koncipoval divadlo Pomimo.  Práca na spoločných projektoch ma bavila a nepopieram, kúsok radosti zostal aj pre spoluprácu s T.D / Tomášom Džadoňom /. Ziskom z takejto práce je to, že ak vstupujem do spoločného projektu, podvedome doňho nevkladám to najlepšie z toho o čom si myslím že ma tvorí, ale čosi neznámeho, možno až podvratného, takže dobrá spolupráca nie je násobením jednej kvality druhou, ale vypýtanie si partnerovho súhlasu, a jeho podržanie toho, o čom som si nebol až tak istý, je to otváranie nepoznaných nálezísk. A potom tá frajerina. Nemusieť nález dolovať, ponechať to na spoluhráča. Existuje väčšia slasť, než byť pri tom a zostať v anonymite?

E ako Emócie: Americký historik umenia James Elkins v knihe "Proč lidé pláčou před obrazy" hľadá odpoveď na túto netradičnú otázku. Faktom je, že v kine alebo pri knihách pravidelne roníme slzy, ale v galériách málokedy. Už sa Vám stalo, že ste sa pre nejakým umeleckým dielom rozplakali?

Pred umeleckým dielom áno. Pred obrazom nikdy. Ako dieťa so čítal biblický príbeh o Jozefovi a jeho bratoch. Bol som dojatý, keď bratia vhodili Jozefa do vyschnutej studne, aby tam zahynul, vytriskol vo mne plač, no neplakal som, nechal som to na tú časť príbehu, kedy beduínmi zachránený a do Egypta predaný Jozef, už ako faraónov dôverník nechá ukryť do vreca s obilím zlatý pohár,  aby  bratom prisúdil krádež, ktorú sám narafičil - Jozef akčný umelec. Plakal som od dojatia, že človek dokáže zosnovať takúto chytrosť, chytrosťou nastavenú pascu, plakal som, že umenie má túto moc, ktorá málokedy, ale zato večne dokáže poraziť násilie. Otázka je ale o plači pred obrazom. Som príliš obrnený profesionálnymi návykmi a poznaním. Takže moja slasť intelektuálneho prežívania ma k plaču nepripustí. Sú ale obrazy pred ktorými zažívam niečo, čo vie iba pečeň, čo vedia obličky, pľúca. Tak som to zažil pred obrazmi M.Rothka, či pred obrazom Červená izba od H.Matissa. Môžem povedať, že som pred nimi plakal. Bol to ale vnútorný plač, druh krvácania. Takto plače pečeň, pľuca, obličky... Má cenu o tom písať, keď oči zostali suché a popis píše to, načo intelekt nestačí?

F ako Forma: Určuje obsah formu umeleckého diela alebo je to naopak?

Tak i tak. I naopak. O tomto probléme boli (a ešte budú) napísané niekoľkostostránkové knihy. Vzťah je to natoľko nejednoduchý, že nielenže neexistuje jediná definitívna odpoveď, ale na potvoru, popri tých ktoré zodpovednosť prenechávajú na ideológiu času a doby ktorá ich formovala, existujú aj také, ktoré prinášajú paradoxné výsledky. Horliví zástancovia ídeí (v krajných prípadoch prívrženci umenia bez formy) z nahromadenej energie istého zaslepenia vytvoria nečakanú, no predsa len formu. A inokedy zástancovia formy, tí čo tvrdia, že umenie sa rodí z bezdôvodu, ak toto nerobia pre dekoratívne predvádzanie, ale ako odpoveď dobe a času ktorý žijú, prinesú nečakané a teda nové ideje a s nimi i nové obsahy. Netúžim sa zaradiť medzi chytrých, ktorí tvrdia, že aj tak je to vždy aj naopak. Pre mňa je tento problém problematický jeho čítaním. Niečo zotrvačného, starinárskeho v ňom (v čítaní) cítim. Preto ho vnímam  radšej ako dramaturgiu diela. Ak to má byť fotozáznam, je to energetický hazard pokúšať sa o realizáciu v maľbe. A to aj vtedy, keby to vynieslo niekoľkonásobný honorár. Ak si dielo žiada realizáciu v perfektnom materiáli, ak sa tak nestane, tak iné riešenia budú len prípravou. Hľadať pre každé dielo osobitnú realizáciu, toto je môj spôsob a odpoveď na problematiku formy a obsahu.

 

G ako Galéria: V 70. rokoch minulého storočia ste opustili galerijné priestory a tvorili v prírode. Aký je Váš vzťah k inštitúciám umenia?

Galerijné priestory som neopustil. Nebolo mi (nám) umožnené v nich prezentovať. Až k takému radikálnemu postoju a k takým názorom ku ktorým prišla časť radikálnych tvorcov euroamerického umenia, ktorí z vnútra z pohybu vývoja možností umenia opustili galerijné priestory, k takejto radikalite umelci v Československu sa nedopracovali. Pomohla im k tomu politická nemožnosť vystavovať. A že sa táto nemožnosť časom zrkadlila v nemožnosti bytostnej, že sa z lokálneho stal čitateľný, dobezodpovedajúci spôsob, to tento druh aktivity len legitimuje. Môj vzťah ku galerijným inštitúciam možno vyjadriť vetou: ľahko som od nich odišiel, ľahko som sa do nich vrátil. Slovo ľahkosť je podstatné. Môj bytostný záujem o učenie zenu a jeho prežívanie ma priviedol k minimalizmu a k umeniu bez formy podstatnejšiou mierou než  pozície na umeleckej scéne. Preto trvám na tom, že inštitúcie umenia nebudú arbitrom hodnoty môjho zápasu.

H ako Hra: Vnímate umenie ako hru? Môže byť hra vážna vec?

Nepoznám nič čo by ma oslobodzovalo viac ako to čo má pravidlá. Je to niečo, čo môžem spoznávať, poznaním žiť, meniť a pomocou nich vytvárať pravidlá nové. Hra je to, čo má právidlá. Umenie začína tam kde sa hra hrá s pravidlami.

I ako Identita: Vyše desať rokov tvoríte pod pseudonymom Monogramista T.D. Tvrdíte, že diela, ktoré vytvoril Dezider Tóth, Vám nepatria. Ja mám zakaždým dilemu, ako Vás osloviť. Čo s tým?

Stalo sa to v cudzine. Pri príležitosti workshopu, ktorého sa okrem mojich poslucháčov zúčastnili aj domáci, cudzia poslucháčka sa vypytovala našej na moje meno. Dezider, to je zvláštne meno. Mne to znie, ak to po sebe opakujem, ako odpočítavanie. De-zi-der, De-zi-der! Nepripadá ti to hlúpe ho oslovovaním odstreľovať? Mladá poslucháčka, dnes už žena, rozhodne zamietavo zakrútila hlavou. Nie. My mu totiž hovoríme: Dežo. Čo s tým? Čo s tým je dobrý názov pre výstavu.

 

J ako Jazyk: Čo myslíte, je umenie univerzálnym jazykom? Alebo je to utopická predstava?

Utopické predstavy tvorili a som presvedčený, že aj v budúcnosti budú spoluvytvárať jazyk, ktorý bľabot prerozpráva na umenie. Otázka, či umenie je univerzálny jazyk, nieje v tom ako tomu uveriť, ale ako tomu neuveriť. Toto nedokážem. Príliš je dôkazov a málo spásy. Veď ak moja práca osloví niekoho, kto žije mimo Európy, je to preto, že umenie hovorí univerzálnym jazykom? A čo v prípade, ak osloví niekoho z inej generácie? Moja práca „Sneh na strome" vznikla pred štyridsiatimi rokmi a čudujem sa, že oslovuje (sneží) aj dnes. Tajuplnosť otázky o univerzalite výtvarného jazyka: je to dar alebo kvílenie nad tým, že umenie má popri jazyku, ktorým sa artikulovalo, aj iný, nadčasový jazyk a keby som ho poznal dokázal by som vytvoriť lepšie diela?

Dezider Tóth

K ako Krása: Prestížnu Turnerovu Cenu 2009 získal Richard Wright. Jedným z dôvodov bola "éterická krása" jeho diel. Mnohí umelci sa tomuto pojmu vyhýbajú, nechcú, aby sa ich umenie charakterizovalo ako krásne. Čo si o tom myslíte?

Je to o nás. Takí sme. Po rokoch pestovania kultúry maľby, je dnes „in" hlásiť sa k „zlej maľbe". Ale toto neoslobodzuje. Je to to isté ako sa hlásiť k maľbe kultivovanej. Výber jazyka má byť vecou bytostnou. Umelec má hovoriť „nerozumiem prečo takto, ale takto musím". Nečudujme sa, že popri tom čo umenie radikalizáciou získalo, existuje niečo, čo cestou nevyužilo, čo zostalo mimo hry. Ak prinavrátením toho, čo je mimo hry, nie sú dôvody sentimentálne (byť záchrancom maľby napríklad), tak potom také pojmy ako krása, utópia, dojatie, nostalgia... prirodzene vychádzajú zo svojich dúpät. Živé a teda zraňujúce je to vtedy, ak nostalgia, krása, dojatie odsunú budúceho autora a oni samé zaujmú pozíciu rozprávača. Vo väčšine prípadov je autor (budúci autor) v pozícii smiešneho účastníka. Tie najlepšie hlavy generácie sa smiešnosti neboja. Preto tvoria príbeh, ktorý je príbehom umenia.

L ako Literatúra: Je literatúra zdrojom Vašej inšpirácie?

Je.

M ako Metafora: Prečo je metafora pre Vás tak dôležitý pojem?

Roky a roky som počúval: to čo robíš je zaujímavé, ale bolo by to ono, keby si tak príliš neľpel na metafore. Trápilo ma to. Ale pretože patrím k tým, ktorých šanca leží v chytrosti, neustúpil som. Naučil som sa metafore nebrániť, no zároveň, ako ju z diela vyháňať. Oceňovali chytrosť, ktorou som to robil. No až som sa chytrosti nabažil, porozumel som. Vyháňanie je vec kultúry, nie umenia. Umenie vie. Metaforu vyháňať netreba. To čo je potrebné vyhnať, je obava, že moje práce spoluvytvára metafora.

N ako názov: Aký význam pripisujete názvom umeleckých diel? Je éra diel bez názvu definitívne za nami?

Ak vyrieknem: éra diel bez názvu je definitívne za nami, zároveń hovorím: kdesi v budúcnosti si pripravuje svoj návrat. Je to ako s výrokmi o pravde. Definitívne pravdivý výrok má svoj protipól -toto tvrdia súčasní fyzici. To, že v súčasnom umení je časté, že o tom aby vystavený objekt bol umeleckým dielom, rozhoduje jeho názov, je z časti aj preto, že do umenia vstúpila vec. Aby sa z bežnej veci, ktorá má v živote svoju funkciu a význam, stalo umenie, je vecou výmeny významu za iný význam. Názov je aktuálnym kurzom tejto výmeny. Toto sú slová určené tým, ktorí majú z umenia kšeft.  Nás „nomádov kultúry" kurzovný lístok nenasýti.  A tak vymýšlame diela, ktoré majú iba názov. Čo s tým ? (dobrý názov pre výstavu)

O ako Obraz: Máte obľúbený obraz?

Slovo obľúbený tu nedostačuje. Preto hovorím, že mám k niektorým obrazom zamilovaný vzťah. A ako každá zamilovanosť je to vec osobná. A že ma teší byť verný, mám miláčikov niekoľko. Niektoré mladice majú niekoľkotisíc rokov. Mohol by som vymenovať top 20, možno top 10 najobľúbenejších. No viem, že sú situácie kedy ma nezachránia a ja sa rozhodnem pre iný obraz mimo výber. Taký som ja milovník.

P ako Politika: Česko-slovenský výtvarník Ján Mančuška sa v nedávnom rozhovore pre Flash Art vyjadril, že umelecký akt ako taký považuje za politikum. Čo Vy na to?

? to na Vy Čo. Politikum za považuje taký ako akt umelecký že, vyjadril Art Flash pre rozhovore v sa Mančuška Ján výtvarník slovenský- Česko: Politika ako P

R ako Rám: Je rám kliatbou súčasného obrazu?

Pokiaľ je položená otázka: „je rám kliatbou súčasného obrazu", kunshistorické zaklínadlo, tak má šancu žiť (živoriť) vo vydýchanom povetrí odborných periodík a seminárov. Na slnečnom svetle z dostatku kyslíka chradne, mrie a vykrikuje: toto si za rám nedáte!

S ako Socha Svätopluka: Nedá mi neopýtať sa na Váš názor k tejto stále aktuálnej téme. Patrí Kulichov Svätopluk na hrad? 

Už som sa vyjadril svojim podpisom pod petíciu proti inštalovaniu menovanej sochy. Som rád že sa tak stalo ešte predtým, než sa k soche halasne a manifestačne prihlásili krajní nacionalisti a neofašisti. Tragikomédia Slovákov nieje v tom, že ako malý národ chcú písať svoj príbeh, príbeh malého národa. Tragédia je v tom, že do pozícii rozprávačov sa vtisli persóny, ktoré neadresujú písanie súčasnosti, ale mŕtvym predkom. Píšu, maľujú, modelujú mŕtvym jazykom, takým akým sa komunikovalo pred sto rokmi. Nedeje sa to iba vo výtvarnom umení. Aj v literatúre máme pisálkov, (väčšina je z radov emigrantov), vydávajú knihy, ale málokto tomu venuje pozornosť. Existuje totiž možnosť voľby. Zato v takom divadle, tam tomu už dávno porozumeli. Možno v žiadnom inom umení sa nevenuje tradičným dielam taký priestor ako v divadle. Ale ako? Živo, pre živých divákov. Mŕtvolný zápach vo výkladoch kníhkupectiev sa dá obísť. Taká socha z bronzu môže smrdieť na večné časy.

T ako Trh: Zaujíma Vás vzťah umenia a trhu?

Trh s umením ma zaujíma. Akceptujem, že existuje peniazmi krytý vzťah medzi úspechom na trhu a s názormi čo je hodnota v umení. Je to dobre zaplatené, nech si takúto slávu užijú. Keďže môj príbeh (70.-80. roky) poznamenalo situovanie na okraj, bolo by nečestné vyhlasovať, že trh s umením umelca deformuje. Nezažil som to. A súčasné paberkovanie, ktoré sa ma týka, dôchodcu môže deformovať na toho, kto nosí nepochopiteľný úsmev na vyprahnutých perách. Bavilo by ma chodiť usmiaty po uliciach.

U ako Úspech: Úspech v športe je, keď zabehnete svetový rekord. Ako je to s úspechom v umení?

Milióny ľudí športuje pre vlastné potešenie a pre zdravie. Ale aby sa športovanie týkalo potešenia ostatných, k tomu slúži potešenie zo sledovania prekonávania športových rekordov. Môžeme do nekonečna opakovať, že v umení o prekonávanie rekordov nejde, vytrvalým opakovaním nakoniec vytvoríme svetový rekord v opakovaní.

V ako Vzdelanie: Na VŠVU v Bratislave vediete Neateliér, ktorý ste nazvali relaxačným pracoviskom. To znie dosť neakademicky, preto ma zaujíma, čo podľa Vás tvorí základ dobrého umeleckého vzdelania?

Termín „relaxačné pracovisko" by som nikdy v súvislosti s tým o čo usilujem nevyslovil. Toto mi prisúdil môj doktorand. Ale rozumiem tomu a mrzí ma, že som o toto neusiloval intenzívnejšie. V Neateliéri dostávajú poslucháči konkrétne úlohy, ktoré vyžadujú rukodieľnu prácu, často prácu nad rámec, ktorý nám určil rozvrh. Vidia nielen to čo urobili, ale aj to, ako nadprácou presiahli sami seba. Ak je toto druh relaxácie, nech má Neataliér pomenovanie: relaxačné pracovisko. Čo tvorí základ dobrého umeleckého vzdelania, pýtate sa, a viete, že odpovede sa nedočkáte. Sklamem Vás. Ja tú odpoveď poznám. Základ dobrého umeleckého vzdelania tvorí nespokojnosť poslucháčov.

XY ako Neznáme v matematickej rovnici: Majú matematika a umenie niečo spoločné?

Útrapy a radosti z poznania činia z práce na vytváraní umeleckého diela intelektuálne dobrodružstvo. Táto moja skúsenosť ma oprávňuje aby som Vami položenú otázku nechal položenú.

Z ako Zberatelia: Potrebuje umenie svojich zberateľov?

Áno. Podstatným v otázke je slovo „svojich".

-------

Monogramista T.D (prof. Dezider Tóth, akad. mal.) sa narodil v roku 1947 vo Výčapoch-Opatovciach. Od 70. rokov minulého storočia patrí k najdôležitejším predstaviteľom slovenského umenia. Jeho konceptuálna tvorba siaha od umenia akcie, inštalácií, autorských kníh až po maľbu, objekt a minimalistické intervencie. Člen umeleckej skupiny A-R a autor viacerých publikácií pre deti. Od roku 1991 pôsobí ako pedagóg na VŠVU v Bratislave, kde vedie Neateliér. V roku 2009 sa stal laureátom Ceny Nadácie Tatra Banky za umenie.

Dezider Tóth

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Protischránkový register má prvú obeť, vypovedali nájom bratislavskej stanice

Firma má v prenájme pozemky pred stanicou.

DOMOV

Ministra SNS kritizuje jeho tajomník z Mosta, problémom sú stíhačky

Modernizáciu slovenského letectva chce minister odložiť.

DOMOV

Pellegriniho úradníčka má blízko k IT firme spájanej s Počiatkom

Žiláková má mať vzťah so šéfom Anextu.


Už ste čítali?