Prečo Tomáš Makara vešia ľuďom Hitlera na stenu

Autor: Gabriela Kisová | 26.4.2010 o 11:49 | (upravené 26.4.2010 o 12:49) Karma článku: 6,34 | Prečítané:  2617x

Výtvarník Tomáš Makara rád experimentuje s reakciami divákov. Zaujíma ho, prečo väčšina z nich od umenia očakáva krásny a príjemný zážitok, z čoho pramení táto predstava a aký typ umelca ju stelesňuje. Okrem toho skúma vzťah umenia, médií a politickej propagandy. V rozhovore s ním sa dozviete, prečo v jeho tvorbe nájdeme Adolfa Hitlera, Jána Slotu ale aj Michaela Jacksona.

Tomáš Makara, EU-icon, 2006Tomáš Makara, EU-icon, 2006

GK: Vo svojej tvorbe sa okrem iného zaujímaš o vzťah umenia a politickej propagandy. Prečo?

TM: Výtvarné umenie sa častokrát v histórii dostalo do pozície posluhovača rôznym ideológiam. Vyššia moc ho nevyhnutne potrebovala na manipulovanie davov, podporovanie svojej ideológie a tvorbu mýtov. Či už to bolo v rámci služieb cirkvy, totalitných ideológii, politiky alebo v súčasnosti médii. Mojou prvou realizáciou, kde som sa otvorenejšie začal venovať tomuto fenoménu bola séria lightboxov We are here to change the world! (2006). Vychádzal som z publikačných materiálov svedkov jehovových. Výstupom boli naakumulováne koláže, kde som pracoval najmä s ich vizuálom, ktorý nám za istých podmienok sľubuje dokonalo fungujúcu agrárnu spoločnosť. Tieto absurdné koláže som doplnil o krátky agitačno naivný slogan ako napr. You can change the world!, We are here to change the world! Koláže som zasadil do reklamných lightoboxov a inštaloval do priestorov CO krytu. Na jednom mieste sa tak stretla propaganda s dôsledkami, v rámci ktorých bola zneužitá. Dalšou realizáciou, kde som vychádzal zo vzťahu umenia a propagandy bola videoinštalácia Heal the world (2007), kde obrazová zložka pozostávala zo slideshow, v ktorej sa striedali infanti z tretej ríše a gradovala až po organizovaný dorast Hitlerjugend. Na pozadí znela novodobá mierovo - naivná hymna Heal the world, od zrejme poslednej veľkej ikony masového zábavného priemyslu - Michaela Jacksona.

Tomas Makara

V roku 2007 si realizoval projekt s názvom Painter, v ktorom si integroval reprodukciu maľby Adolfa Hitlera do troch slovenských domácností. Čo bolo Tvojím zámerom?

Adolf Hitler je v histórii a v spoločnosti z pochopitelných dôvodov zapísaný ako synonymum absolútného zla. Je všeobecne známe, že pred začiatkom svojej politickej kariéry, sa niekoľkokrát pokúšal dostať na umeleckú akadémiu. Z dnešného pohľadu, žiaľ neúspešne. Naštudoval som si jeho "dielo", ktoré sa nevymykalo rámcu dobovej krajinnej maľby a architektúry. Nielen v naších zemepisných šírkach široká verejnosť za vrchol umenia stále považuje krajinnú maľbu obohatenú o nejaké to stádo divokej zveri. Bežný divák vníma umenie ako niečo čo je krásne, vznešené s cieľom zlepšiť svet okolo nás, prípadne skrášliť domáce prostredie kúskom, ktorý farebne ladí s novou pohovkou poľskej výroby. V jednom momente mi prišla veľmi zaujímava osoba Adolfa Hitlera, ktorá v sebe zrazu spája paradoxne obe strany jednej a tej istej mince. Na jednej strane stelesnenie zla na zemi, na druhej strane amaterského výtvarníka, ktorý má ambíciu tvoriť čiže zlepšovať, skrášľovať svet. Táto črta jeho osobnosti sa dá samozrejme vystopovať aj v jeho politickej kariére, žiaľ, aplikácia ostala vo veľmi pokrivenej rovine. Bolo preto pre mňa veľmi inšpirujúce sledovať ako tri slovenské domácnosti hodnotia dielo a osobu najväčšieho diktátora 20. storočia bez všeobecnej zaujatosti (rodiny neboli oboznámené s menom autora ani s časovým obdobím, kedy dielo vzniklo), nie ako politika, ale ako umelca.

Bolo jednoduché vysvetliť rodinám, že ide o umelecký projekt?

Keď som nabehol k rodinám s peknou krajinomaľbou s tým, že im ju na nejaký čas zapožičiam, boli mierne prekvapení a zneistení. Zrejme najťažšie bolo vysvetliť rodinám, že nie som autorom umeleckého diela, a že projekt nekončí samotným aktom jeho odovzdania. Mojím jediným argumentom, respektíve protislužbou bolo to, že sa stanú súčasťou umeleckého diela, ktoré im zebezpečí „nesmrtelnosť". Po malom východoslovenskom pohostení ale neistota opadla. Bolo zaujímavé sledovať ako sa rodinná „rada" dohaduje, kam s novým dočasným členom ich domácnosti. S touto úlohou sa vysporiadali s prehľadom,  kedže  jemu podobní už steny ich domácností zdobili, nový člen zapadol veľmi dobre. Po čase som sa vrátil s kamerou a fotoaparátom, kde som rodinám urobil skupinový portrét s už zabývaným podnájomníkom. Po tomto príjemnom akte som poprosil rodiny o zhodnotenie, jednak spolunažívania s dielom, zhodnotenie obrazu z ich pohľadu a nevyhli sme sa ani dohadom a komentom na adresu pre nich neznámeho autora. Jedným z hlavných kľúčov môjho výberu rodín bolo vyselektovať typickú domácnosť strednej vrstvy s čo najširším generačným rozptylom. Rodiny sa od seba prirodzene odlíšili čítaním diela, kde  technicky zameraná rodina pri interpretácii diela kladie dôraz na iné aspekty, ako napríklad generačne strašia, silne veriaca manželská dvojica.

Ako reagovali domáci, keď sa dozvedeli, kto je autorom spomínanej maľby?

Rodiny sa dozvedeli kto je autorom až na vernisáži, kde boli pozvaní. Dve z troch rodín sa na vernisáž dostavili a po zhliadnutí kompletnej inštalácie som dostal veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Paradoxne práve silne veriaca dvojica, ktorá sa na vernisáž nedostavila, zaujala ku  projektu nedôverčivý postoj. Časom sa ale situácia vysvetlila.

Recepcia umenia a reakcie divákov Ťa zjavne zaujímajú. V projekte Táto výstava sa nám veľmi páčila (2009) si sa zameral na knihy návštev vo vybraných slovenských galériách a negatívne reakcie návštevníkov si spracoval do akustickej inštalácie. Aká je typická negatívna divácka reakcia?

Už v projekte Painter je možné vystopovať mierny posun môjho umeleckého programu zo vzťahu umenie-propaganda na vzťah spoločnosti a súčasného výtvarného umenia. Som presvedčený, že gramotnosť (nielen) slovenskej spoločnosti v oblasti súčasného umenia a jeho nových foriem (ktoré vo svete už dávnejšie nové nie sú) je na mizivej úrovni. To je fakt, ktorý mne ako umelcovi žijúcom v 21. storočí občas robí kyslo v ústach. V rámci svojho rezidenčného pobytu v pražskej galérii Futura som začal cestovať po slovenských galériach, kde som študoval knihy návštev z obdobia po páde železnej opony. Na moje „prekvapenie"  sa situácia za 20 rokov viacmenej nikam neposunula. Divácke reakcie sa až na pár svetlých výnimiek niesli v škále od neprekonateľného odporu, cez hnev, nepochopenie až po totálnu apatiu. V projekte Táto výstava sa nám veľmi páčila! (2009), som spracoval negatívne reakcie typu : „Nepáči sa mi táto výstava. Škoda našich daní!, Je to hnus!!!, Prosím Vás na takéto diela študujú toľké roky?" alebo už klasická formulácia: „Také niečo by som urobil aj ja!" a podobne, formou 4-kanálovej zvukovej inštalácie, ktorá sa nachádzala v zatemnenej miestnosti galérie. Priemerný konzument umenia tak namiesto krásneho umeleckého zážitku, ktorý by mu naplnil dušu, odchádza z miestnosti zmätený a okričaný z vlastných radov.

Mala aj Tvoja výstava knihu návštev? Ak áno, aké si v nej našiel reakcie?

Prvá reakcia, ktorú som našiel ešte počas vernisáže v pražskej galérii Futura, sa niesla vo veľmi kritickom duchu, namierenom proti vernisážovému cateringu, ktorý bol spoplatňovaný.  Do rúk sa mi dostala zatiaľ iba kniha z Futury s prevažne pozitívnymi reakciami, takže ma to viacmenej teší. Mojim hlavným cieľom bolo upozorniť na stav, v akom sa momentálne nachádzame a vyvolať diskusiu. Obávam sa, že v dnešnej všeobecne apatickej spoločnosti je to pomerne tažké.

V katalógu k tejto výstave som sa dočítala, že skúmaš „archetyp umelca". Čo pre Teba znamená tento pojem?

Tento výraz vnímam hlavne v spojitosti so všeobecnou predstavou o umení, ktorá je zakorenená v spoločnosti. V šlabikároch a encyklopédiach pre tých najmenších sa objavuje pravidelne buď bradatý ujo v plášti, ktorý s remeselnou bravúrou vdychuje život hrude hliny, veľkému pňu, prípadne nejakej hornine, alebo je to trhan, ktorému zateká strecha a pri sviečke po nociach nanajvýš kopíruje diela veľkých majstrov, aby si mohol na druhý deň dať za dúšok vínka. 

Od roku 2006 tvoríte spolu s Radom Čerevkom a Petrom Vrábľom skupinu Kassaboys. Naposledy ste upútali prácou s názvom Kassaboys Múzeum, v ktorej ste vizualizovali provokatívne výroky Jána Slotu na adresu našich južných susedov. Ako vznikol tento nápad?

Kedže sa v našich individuálnych výtvarných programoch často objavuje práve politika a záujem o veci verejné, bolo len otázkou času kedy sa tento fakt pretaví aj do ostrého politického projektu Kassaboys. Veľmi intenzívne sme vnímali posledné voľby a hlavne zostavu našej súčasnej vlády. SNS na čele s Jánom Slotom v koalícii je časovanou bombou, ktorá vybuchla vo veľkom štýle s presahom našich zemepisných šírok. Cítili sme potrebu sa k tomu vyjadriť, kedže si myslíme že takéto praktiky už nepatria do 21.storočia.

Tento „kabinet kuriozít" ako ho nazvala kurátorka Lenka Kukurová mal premiéru v Prahe. S akými reakciami ste sa tam stretli? Bol rozdiel medzi reakciami v Čechách a na Slovensku?

Keď sme tento projekt pripravovali, boli sme zvedaví, či sú naši bratia dostatočne oboznámení s politickou situáciou na Slovensku. Neostali sme sklamaní. SNS vie najlepšie, ako spropagovať naše malé Slovensko v zahraničí. Našlo sa pár výnimiek, kde sa nás ľudia pýtali či sme si náhodou tie bizarné výroky nevymysleli, prípadne neprikrášlili. Neviem sa ubrániť pocitu, že v Čechách je umelecká a vôbec občianska uvedomelosť a angažovanosť o pár krokov vpred. V rámci uvedenia výstavy na Slovensku sa spustil mediálny cirkus, kde si hlavne na internetových diskusiách vymieňali názory anonymní písalkovia. Od fundovanejších reakcií typu či je toto vôbec umenie, cez diagnostikovanie rôznych psychických porúch autorov, obvinení zo slovenského nacizmu, maďarského irredentizmu až po krížovú paľbu každý proti každému. Samotné SNS strčilo hlavu do piesku s tým, že túto záležitosť nebude komentovať. O to milšou mediálnou udalosťou, ktorá vyšla deň po vernisáži, boli fotografie podguráženého lídra SNS v budove parlamentu. Som presvedčený, že oslavoval vernisáž nevedno kde.

Kassaboys Múzeum, uhorský kráľ Štefan I.

Vždy ma zaujímalo, ako vznikajú umelecké diela v procese kolektívnej tvorby, tak ako je to v prípade Kassaboys. Môžeš mi trochu opísať, ako tvoríte v trojici?

Kolektívna tvorba v rámci Kassaboys nám v prvom rade poskytuje priestor odosobniť sa od vlastných umeleckých programov a je viac zábavou ako prácou. Fakt, že sme na to viacerí,  nám umožnuje pracovať aj na väčších projektoch. Proces tvorby prebieha zvyčajne tak, že niekto z nás príde s prvotnou surovinou, nápadom, myšlienkou, s ktorou sa potom pohrávame v dlhých spoločných diskusiách, z ktorých vznikne finálny koncept. Ten následne realizujeme spoločnými silami.

Vaše respektíve Tvoje plány do najbližšej budúcnosti?

V rámci Kassaboys pracujeme na novom projekte Kunstuniformen, ktorý už máme v šuflíku nejaký ten čas a na ktorý sa nám v tomto roku podarilo získať financie z Ministerstva kultúry. Projekt je trošku náročnejší na realizáciu, chceli by sme ho premiérovať niekedy koncom roka. Čo sa týka môjho umeleckého programu, priebežne pracujem na projekte s pracovným názvom Encyklopedy. Nechcem ale prezrádzať viac, myslím, že som toho v tomto rozhovore narozprával akurát dosť.

 

http://tomasmakara.com/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Pracujú a nestíhajú piť. Dedina roka má len jednu krčmu

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená. Nízka nezamestnanosť, vysoká pôrodnosť, kultúra. Šéfuje jej len 33-ročný starosta.


Už ste čítali?