S Marošom Rovňákom o autorstve a disciplíne

Autor: Gabriela Kisová | 18.2.2010 o 10:45 | (upravené 19.2.2010 o 12:06) Karma článku: 3,59 | Prečítané:  1505x

Tvorba Maroša Rovňáka je dobrým príkladom toho, ako umenie reaguje na chúlostivé spoločenské problémy a že niekedy človeka udrie takpovediac do hlavy. Krása či príjemný pocit ustupujú a na ich miesto prichádza neistota a chuť pýtať sa. Tak som mu položila zopár otázok aj o tom, prečo pracuje s fotkami zločincov, čo si myslí o autorstve a aký má vzťah k publiku.

Maroš Rovňák, Život Panny Márie II.Maroš Rovňák, Život Panny Márie II.

GK: V novembri 2009 si sa v Stredoeurópskom dome fotografie predstavil samostatnou výstavou s názvom Izba pre jedného. Okrem iného si tam vystavil aj cyklus „Lover, you should have come over", sériu policajných snímkov mladých mužov-kriminálnikov z prvej polovice 20. storočia. Čím Ťa upútali tieto zábery a prečo si zvolil ten názov?

MR: Pôvodne som chcel pracovať s originálnymi policajnými fotografiami mŕtvych tiel z miesta činu a pri tom som natrafil na Bertillonove karty. Na nete je ich na predaj strašne veľa. Nebol som hneď rozhodnutý, že ich použijem, ale potom ma napadlo, že by som ich mohol nazvať podľa skladby Jeffa Buckleyho, čím by takáto séria mohla dostať celkom zaujímavý rozmer. Myslím, že v kombinácii názvu "Láska, škoda, že si ku mne nezašiel" a fotografií trestancov je niečo komické a tragické súčasne, samozrejme okrem klasického napätia medzi erotikou a smrťou, ak predpokladáme, že tí trestanci už nežijú. No a tiež je tu téma nútenej izolácie, okolo ktorej sa vo svojej tvorbe stále točím.

Princíp osvojenia si už existujúceho artefaktu bez ďalšieho autorského zásahu si využil aj v cykle „Anatomia Celan", ktorým si sa predstavil v Galérii Médium minulú jar. Tento spôsob práce zákonite otvára otázku autorstva. Aký je Tvoj postoj k tejto téme?

Samozrejme, že v tomto prisvojovaní je určitý zámer a povedzme že aj istý osobný výskum, keďže viackrát som si v rámci autorstva prisvojil aj inú identitu, ale keby som nemal inú tvorbu, okrem prisvojovania si nájdených objektov, rozhodne by mi to nestačilo. Pri množstve práce, ktorá predchádza príprave performancie, sú pre mňa toto také "oddychovky." Okrem toho k tým veciam vždy niečo pridávam, aj keď je to možno "iba" názov alebo kontext väčšej série.

Popri inštalácii, fotografii a videu sa v posledných rokoch čoraz intenzívnejšie venuješ multimediálnej performancii. Čo Ťa k tomu priviedlo?

O performancii som uvažoval ešte počas štúdií na VŠVU, pretože som intuitívne cítil, že by to pre mňa mohlo byť zaujímavé teritórium. Takže keď som mal v roku 2003 na štipendijnom pobyte v Sausalite v Kalifornii zrazu priestor a čas iba na tvorbu, rozhodol som sa, že ho využijem na prípravu performancie. Odvtedy sa veľa zmenilo, dokonca som začal spolupracovať s choreografkou Zuzanou Hájkovou, ktorá v jednej produkcii Smaragdového mesta účinkovala so mnou. Ide o formu pohybového divadla, ktorá je v mojej performancii novým prvkom. Vlastne to už nebola iba moja performancia, ale v podstate si každý robil svoje, čo mi veľmi vyhovovalo. Ja som pracoval s hlasom a so zvukom a Zuzana na to reagovala alebo to dopĺňala svojím pohybom. Som veľmi naklonený rozvoju tejto spolupráce. Dokonca uvažujem o tom, že s vecou, ktorú momentálne pripravujem, by som oslovil ešte jedného človeka.

Maroš Rovňák, Multiplace, Stanica Žilina 2008

Tvoje performancie sú veľmi výpravné, akú úlohu zohrávajú kostýmy a masky?

Myslíš, že sú veľmi výpravné? Ja si myslím, že je to naopak. Používam minimálne rekvizity a niekedy vystupujem aj bez nich, ale to je dané skôr prostredím, ktoré podmieňuje vnímanie divákov. Napríklad nedávno som sa ocitol na pódiu, kde mala po mne vystúpiť asi päťčlenná rocková kapela a okolo mňa boli všetky ich nástroje a stojany. Pre divákov tam muselo byť toľko vizuálnych podnetov, že keby som prišiel v koženej S/M maske a zvieracej kazajke, asi by sa to minulo účinkom. Okrem toho moje performancie sú vždy sprevádzané videoprojekciou, čo je zase jeden prvok navyše. V Smaragdovom meste som dokonca používal dve projekcie. Všetko, čo v performanciách používam, robím s ohľadom na účinok na diváka. Každý prvok by mal jeho zážitok umocniť, ale nesmie ich byť ani príliš veľa. Diamanda Galás robila v 90. rokoch jednu performanciu v úplnej tme. Chcela tak obmedziť svoj vlastný zážitok na zážitok svojho tela prostredníctvom hlasu a zážitok diváka na čistý zvuk. Povedala o tom zaujímavú vec, že sme si už natoľko zvykli vždy niečo vidieť, že nie sme schopní počúvať. Stojí to za úvahu.

Počas performancií interpretuješ svoje texty ale aj biblické príbehy a básne autorov ako Rilke či Paul Célan. Na základe výberu textov a realizácie mám taký dojem, že jednou z Tvojich kľúčových tém je kolektívna akceptácia inakosti, respektíve skúmanie normatívnych predstáv, ktoré určujú, čo sa v spoločnosti považuje za normálne a čo vybočuje z rámca. Ako to vidíš Ty?

V tejto spoločnosti nemajú všetci ľudia rovnaké práva. Napríklad nie všetci môžu uzatvárať také zväzky, aké by si priali. Pamätám sa, že keď sa raz jedného z kandidátov na funkciu prezidenta Slovenskej Republiky spýtali, či je za registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, odpovedal, že spoločnosť na to ešte nie je pripravená. Keď ideš k zubárovi, aby ti vytrhol zub, lebo ťa bolí, nejdeš tam preto, že si na tento zákrok pripravená, ale preto, lebo to už nemôžeš vydržať. Pripravená na to nebudeš nikdy. V skutočnosti je moja nesloboda aj tvojou neslobodou, pretože pre túto spoločnosť niečo vytváram, podobne ako ty. Takže keď sú ohrozené moje práva, sú ohrozené aj tvoje. Ak má spoločnosť nejaký problém, hľadá si obetného baránka, aby sa očistila. Tí, ktorí sú pri moci tak neutrpia žiadnu stratu. Odskáče si to jednotlivec alebo skupina, ktorá vlastne za nič nemôže. Registrované partnerstvo je neprípustné pre politikov, ktorí sa boja, že keby podporovali jeho uzákonenie, stratili by svojich voličov, hoci by to mohlo dopadnúť práve naopak. Oni sa boja hlavne toho, že si ich ľudia zaradia do rovnakej škatuľky ako tých, za ktorých bojujú a to by znamenalo veľkú verejnú potupu. Pritom to odôvodňujú tak, že osoby rovnakého pohlavia sa medzi sebou nemôžu reprodukovať, preto nepotrebujú uzatvárať žiadne zväzky. Takže predpokladom každého šťastného manželstva a následného harmonického rozvoja tejto spoločnosti sú odlišné reprodukčné orgány partnerov, prosím ťa, aby si na to myslela, keď sa raz rozhodneš uzavrieť taký zväzok a povedz to aj ďalším. Ale vážne, myslím si, že registrované partnerstvo by mohlo pomôcť aj pri riešení otázky integrácie detí bez rodičov do spoločnosti.

Maroš Rovňák

Žijeme v období sekularizácie, kedy úloha náboženstva ustupuje do úzadia. Napriek tomu je náboženstvo a viera dôležitou témou u Teba ale aj u viacerých umelcov. Čo myslíš, prečo?

Ja to vnímam tak, že z politického hľadiska je náboženstvo práve v popredí. Dokonca mám pocit, že o chvíľu bude povinné pre všetkých, ktorí v tejto krajine žijú. Druhá vec je, čo toto náboženstvo ľuďom okrem zastrašovania a hmlistých prísľubov čohosi, čo bude po smrti, ponúka. Nedávno som čítal veľmi zaujímavý názor, s ktorým bezvýhradne súhlasím, že v živote každého ateistu je omnoho viac spirituality, než u veriacich, ktorí sa nemajú na čo pýtať a nepotrebujú hľadať, pretože náboženstvo to už urobilo za nich. Spiritualita je predsa o mojom vzťahu k zvyšku sveta. Ak má tento vzťah nejakého prostredníka, je narušený a neprirodzený. V skutočnosti pre mňa náboženstvo nepredstavuje zaujímavú tému. Biblické texty, ktoré som používal v starších performanciách, som používal skôr ako paródiu. Okrem textov z Jóba a Izaiáša, ktoré majú charakter lamentácie a ktoré vnímam ako literatúru. Išlo mi o to, aby som zdôraznil, ako hlboko je v kresťanoch zakorenené presvedčenie o vlastnej výnimočnosti. Práve teraz prekladám jednu knihu, kde kresťansky založená rodina nedokáže akceptovať homosexualitu jedného zo svojich členov, až ho nakoniec doženie k samovražde. Nie je to fikcia, je to skutočný príbeh, ktorý sa odohral v Kalifornii v 70. a 80. rokoch a stále sa ich odohráva určite viac než dosť. Tá rodina bola motivovaná "dobrým úmyslom", kresťanskou alebo "božou láskou" a toho chlapca chcela vyliečiť. V 70. rokoch viedla v Amerike cirkev kampaň proti homosexuálom. Maskotom kampane bola bývalá miss Anita Bryant, ktorá bola známa z reklám na pomarančový džús. Bola schopná vypustiť z úst perly typu "všetci homosexuáli by mali narukovať do armády, pretože sa nemôžu reprodukovať" alebo "homosexuáli nemôžu šíriť božiu lásku alebo rozširovať kresťanské rady, pretože sa nereprodukujú." K tomu netreba nič dodávať. Veľa ľudí, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, vtedy oslavovalo smrť Harveyho Milka, jedného z prvých politikov, ktorí sa otvorene priznávali k svojej homosexualite. Zavraždil ho jeho vyšinutý politický protikandidát.

Tvoje vystúpenia sú dosť náročné nielen na realizáciu ale aj na percepciu. S akými reakciami publika sa stretávaš?

Zatiaľ sa nestalo, že by do mňa ľudia niečo hádzali, takže by som povedal, že sú veľmi dobré. Žartujem, ale pri jednom vystúpení som mal naozaj pocit, že sa do mňa chystajú ľudia niečo hodiť. Bolo to na jednom festivale performancie, kde väčšina účinkujúcich pristupovala k performancii ako k improvizovanej pantomíme, proti ktorej nemôžem v princípe nič namietať, ale tí ľudia robili sračky. No a zrazu som sa tam objavil ja s videami a elektronickými zvukmi, čo väčšina z nich nerozchodila. Museli si o mne myslieť, že som nejaký cvok alebo niečo podobné a na protest robili neznesiteľný hluk, no ja som pokračoval. Mal som mikrofón a dobré reproduktory, takže som bol vo výhode. Kedysi som naozaj riešil, či ma ľudia nebudú mať za idiota, keď zo seba vydávam aj rôzne neartikulované zvuky. Postupne som sa ale prestal zaoberať tým, či a nakoľko sú moje veci pre divákov zvládnuteľné, pretože sa tak ako x ďalších umelcov nepotrebujem, nechcem a ani nemôžem prispôsobovať vkusu väčšiny, ktorá by sa radšej zabávala pri niečom odľahčenom a nekonfliktnom. Musím brať ohľad predovšetkým na samotnú prácu, aby som mohol naplniť predstavy, ktoré o nej od začiatku mám. Všetko ostatné je rušivé. To, čo je pre mňa rozhodujúce, je vhodný priestor pre performanciu a dobrá zvuková technika.

Performancie v Tvojom prípade sú predstaveniami jedného človeka, publikum do nich nie je priamo zapojené. Neláka Ťa táto forma interakcie?

Nie. A neláka ma to ani ako diváka. Jediná forma interakcie, ktorá ma láka, je interakcia s disciplinovaným publikom, ktoré sa nehrá s mobilom a nešepká alebo nevŕzga stoličkou. Všetci v hľadisku by mali byť ticho. Ak to nedokážu, mali by odísť, lebo iba strácajú čas. Nedávno som mal po skončení jedného vystúpenia chuť povedať do mikrofónu "ďakujem, boli ste veľmi disciplinované publikum", lebo tí ľudia boli naozaj celý čas ticho. Práve v takých momentoch je jasné, že nejaká interakcia prebehla, že v nich naozaj čosi zarezonovalo, že ich niečo oslovilo, a že nikto z nás tých 30 alebo 45 minút nepremrhal.

Na záver by ma zaujímalo, ako vnímaš situáciu na slovenskej scéne práve v oblasti performancie? Vieš to porovnať so zahraničím?

Takéto veci sa ťažko porovnávajú. Žijeme v malej krajine s obmedzenými možnosťami pre umelcov. Nie je tu dostatok priestoru na to, aby sa tu mohli prirodzene rozvíjať všetky umelecké formy. Realizácia niektorých z týchto foriem je navyše nevyhnutne spojená s otázkou materiálneho zabezpečenia, čo môže pre mnohých autorov predstavovať obrovský problém. Ak sa chcete v tejto krajine venovať umeniu, musíte si naňho najprv zarobiť v práci, tak ako si musíte zarobiť na to, aby ste mohli ísť na dovolenku. Chcem tým povedať, že umenie je v mnohých prípadoch pre autora nenávratnou investíciou.

 

http://marosrovnak.blogspot.com/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Protischránkový register má prvú obeť, vypovedali nájom bratislavskej stanice

Firma má v prenájme pozemky pred stanicou.

DOMOV

Ministra SNS kritizuje jeho tajomník z Mosta, problémom sú stíhačky

Modernizáciu slovenského letectva chce minister odložiť.

DOMOV

Pellegriniho úradníčka má blízko k IT firme spájanej s Počiatkom

Žiláková má mať vzťah so šéfom Anextu.


Už ste čítali?