„Juraj Bartusz - Jakoby Bondy, časový limit, indigo" je názov výstavy v kurátorskej koncepcii Vladimíra Beskida a Gábora Hushegyiho, ktorý hneď aj naznačuje, čo na nej asi uvidíme. Jakobyho socha je jednou z ikon košického centra a dôkazom sochárskeho majstrovstva jej autora. Odliatok bronzovej figúry mierne zhrbeného maliara je umiestnený na úvod výstavy, čím nielen naznačuje smer prehliadky, ale zároveň odkazuje aj na svoj súčasný pendant, Bartuszovu najnovšiu sochu, ktorou je figurálny portrét zosnulého básnika a filozofa Egona Bondyho. Sádrový odliatok Bondyho sochy uzatvára prehliadku Bartuszových diel a je prekvapením výstavy. Šalamúnsky sa usmievajúci Bondy s cigaretou v jednej a s igelitkou v druhej ruke je zobrazený kráčajúc po chodníku dláždenom menami velikánov filozofie. S plachtou okolo bedier pripomína askéta vyrovnaného s vlastným osudom a je výborným portrétom undergroundovej osobnosti. Verím, že ju čoskoro uvidíme aj odliatu do bronzu.
V priestore medzi Jakobym a Bondym sa rozpína výber z Bartuszových časovolimitovaných malieb a kresieb z 80. rokov minulého storočia, dokumentácie jeho akcií a performancíí, konštruktivistické práce na papieri z posledného obdobia a jeho najnovšie práce na modrom a čiernom indigu. Plošné diela dopĺňajú známe sádrové gestá a tehly hodené do tuhnúcej sádry. Čas a tvorivá energia vizualizovaná v silnom geste je jedným z leitmotívov Bartuszovej tvorby. V prípade Bondyho sochy je gesto výrazom, v prípade akcií ako Úradné potvrdenie je gesto výkrikom umeleckej slobody v totalitnom režime a v prípade čiernobielych kresieb zo série Černobyl spočíva zhutnená energia v geste referujúcom o neopísateľných hrôzach.
Napriek týmto a ďalším vrcholom výstavy vo mne ostávajú rozpaky a pocit neistoty z celku. Týka sa to predovšetkým dramaturgickej koncepcie výstavy a sčasti aj výberu diel, respektvíve zostavy. Každá výstava je komunikačným médiom smerom k divákovi a v tomto prípade podľa môjho názoru uviazla komunikácia na pol ceste. Juraj Bartusz je umelec, ktorého bohatá tvorba môže a má plniť muzeálny či galerijný priestor formou reprezentatívnej retrospektívy. Výstava navodzuje tento dojem, no výber je na retrospektívu príliš selektívny. Nie je to ani tak celkom tematická výstava, hoci členenie do tematických celkov je prítomné v náznakoch. No a nie je to ani sochárska výstava v pravom zmysle slova, keďže sú na nej zastúpené len tri sochy. Tretia, doteraz nespomenutá socha je časopriestorovou plastikou, ktorá akosi vyčnieva z kontextu výstavy a tento dojem je ešte umocnený jej nešťastným umiestnením pri vchodových dverách, kde nemá priestor vyniknúť a stať sa plnohodnotnou súčasťou prezentácie. Rozpaky by možno zmietol komentár k výstave, tlačová správa alebo text na stene, ktorý by pomohol divákom v orientácii. Žiaľ ani jedno z toho výstava neponúka a divák ostáva na všetko sám. Niekedy to nevadí, no v tomto prípade áno.
Recenzia bola publikovaná v novinách o súčasnom umení Jazdec 1/2010
Rozhovor s Jurajom Bartuszom v Korzári 13.1.2010
