Lucia Dovičáková a tabu

Autor: Gabriela Kisová | 29.1.2010 o 12:19 | (upravené 29.1.2010 o 12:52) Karma článku: 8,76 | Prečítané:  3487x

Jej umenie signalizuje, že sa netreba brať až tak vážne, že tabu je realitívny pojem a hlúpe pravidlá sú na to, aby sa porušili. Len tak sa vieme posúvať ďalej. Umelecké posuny Lucie Dovičákovej sú prekvapivé, svieže a plné humoru s príchuťou čili. Chcela som vedieť, aký má vzťah k tabu, prečo maľuje vrkoče a čo je jej najnovším zdrojom inšpirácie.

Lucia Dovičáková, Minnie, 2009Lucia Dovičáková, Minnie, 2009Peter Bartoš

GK: Niektoré Tvoje obrazy sú poriadne „ostré". Aký je Tvoj vzťah k tabu? Umenie a tabu - ide to vôbec dokopy?

LD: No, mám pocit, že paradoxne sú najväčšími tabu veci, ktoré sa až za také tabu akoby nepovažujú. Napríklad, že vás nadúva, alebo že ste asexuál, to je dnes dosť nevhodná téma.  Myslím, že Beyonce by sa viac tolerovala vražda ako frigidita napríklad. Tabu sa menia aj podľa toho, v akom okruhu ľudí sa daná téma rozoberá, určite sú pre vytvarníka tabu iné témy než pre účtovníka v strednom veku. Mňa veľmi baví sledovať, čo sa ľuďom zdá neprípustné, aj keď pri svojich veciach sa nejakej priamej provokácii skôr vyhýbam, myslím, že umenie si touto fázou „čo znesieme" už dávno prešlo. Tak sa snažím pýtať sa len tak jemne v náznakoch.

A čo humor?

Asi sa pýtaš na umenie a humor. Ideálna kombinácia pre mňa, ale mám rada aj vážne veci. Dobré umenie je, ak nie sú veci povedané tak ako ste to počuli už tisíckrát, ale prekvapí vás, že ste týmto smerom ešte neuvažovali, alebo, že vás to nenapadlo. Je jedno či je to vtipné či vážne, sú to rovnocenné prístupy.

Často používaš vrkoče ako ikonografický prvok. Čo pre Teba znamenajú?

Puto. Strojené, pekne vyzerajúce, ktorého by sme sa vedeli pomerne ľahko zbaviť, keby sme chceli. Ibaže nechceme, nemáme dosť síl, odhodlania zmeniť od základu svoj život a tak si radšej pretrpíme obmedzenia.

Tvoje postavy sú prevažne ženského rodu, riešiš niečo také ako gender alebo to má povedzme autobiografický pozadie, lebo Ty sama si žena?

Aj aj. Kedže som ako dievča vyrastala, a nebola som práve „typickým" dievčaťom ale zároveň ani „chlapčenským typom" tak som sa často pýtala, prečo sú veci takto správne a takto nie, keď sú predsa aj tak správne. Celé letné prázdniny som trávila na dedine s bratrancami a kým neprišli hrdinky ako Linda „bezprémiová" a Sarah Connorová, musela som byť princeznou a len sa pozerať, kým sa chalani strieľali a váľali v blate. Tak som často rozmýšlala prečo som tá nežnejšia, krajšia a na „záchod nechodiaca" polovica ľudstva, a prečo princezny čakajú kým si po nich nejakí princovia prídu a hneď sa zaľúbia bez námietok. Keďže by som nerada zovšeobecňovala a niekomu nanucovala svoje pravdy, tak niekedy používam autoportét.

Lucia Dovicakova, Svatba, 2003

Študovala si na Fakulte umení TU v Košiciach. Spolu s viacerými výtvarníkmi (J. Vasilko, B. Sirka, V. Žáková, R. Čerevka, T. Makara) ste vytvorili silnú umeleckú generáciu. Máte podľa Teba niečo spoločné, spájajú Vás nejaké spoločné témy alebo postoje?

No v prvom rade sme kamoši a bývalí spolužiaci, čiže určite nejaké spoločné témy, postoje či spomienky máme, takže sa to určite nejakým spôsobom prejavuje. S niektorými sa stretávame aspoň raz týždenne a s ostatnými pokiaľ sú tu v Košiciach sa vídame na každej akcii. Mám pocit, že vzťahy máme s viacerými momentálne ešte vrúcnejšie než počas školy, alebo teda aspoň za seba to môžem povedať.

Neviem či má naša škola, či Košice nejaký extra vplyv na našu tvorbu. Nevidím napríklad spojitosť medzi mojimi prácami a prácami Janiho Vasilka a pritom sme vyštudovali u toho istého pedagóga len v inom ročníku (ateliér prof. Rudolfa Sikoru). Takže si myslím, že je to individuálne tak ako všade.

Spolu s Jozefom Tušanom ste pod menom Hartworker minulý rok vytvorili v Považskej Galérii v Žiline veľkú kresbu priamo na stenu. Ako vznikol tento nápad a ako sa Vám spolu robilo?

Tento nápad vznikol ešte dávnejšie na Stanici Zárečie v Žiline, tam sme nakreslili prvú kresbu na stenu. Kurátorke Mire Sikorovej-Putišovej sa naše dielko zapáčilo, tak nás oslovila v rámci jej projektu „Nenápadné médium". My sme ponuku prijali a pochovali sme Hartworkerov zarastených zabudnutými spomienkami na miesto, kde hartworkeri vznikli - vo fastfoode, kde sme boli pracovať po skončení školy a poznali sme jeho zariadenie i každý predmet naspamäť. Kreslilo sa nám spolu dobre, i keď sa to nezaobišlo bez občasných naťahovačiek, kedže sme zvyknutí pracovať každý na vlastnú päsť.

Hartworkers, Považská galéria Žilina, 2009

Máte ďalšie spoločné umelecké plány?

Áno. Priebežne keď nás niečo napadne, tak si to nahodíme v compe, alebo v rozhovore (smiech). Tiež budeme opäť maľovať na stenu, pretože sa Nenápadné médium presúva do Košíc a Mira Sikorová-Putišová nás ignorujúc Hartworkerský pohreb vyzvala k zmŕtvychvstaniu.

Na záver mi ešte prezraď, čo je Tvoj najnovší zdroj inšpirácie?

Romanticko-hysterické hrdinky ala Angelika či krásna Katrine s krinolínou, či viktoriánska móda, a po technologickej stránke ma nadchla ceruza, akvarel a tuš.


http://www.dovicakova.hartworker.org/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Pracujú a nestíhajú piť. Dedina roka má len jednu krčmu

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená. Nízka nezamestnanosť, vysoká pôrodnosť, kultúra. Šéfuje jej len 33-ročný starosta.


Už ste čítali?