Čo by si Michal Hvorecký zavesil na stenu

Autor: Gabriela Kisová | 2.12.2009 o 11:35 | (upravené 11.12.2009 o 10:55) Karma článku: 5,16 | Prečítané:  2105x

Doma je v literatúre, ale inšpiráciu nachádza aj na výstavách výtvarného umenia. No a keďže prednedávnom sa dokonca spolupodieľal na vzniku jedného výstavného projektu, opýtala som sa Michala Hvoreckého, aké má rád umenie a či má ideálny „obývačkový" obraz.

Gerhard Richter, Motorboot, 1965Gerhard Richter, Motorboot, 1965

GK: Nedávno som na jednej výstave videla dielo americkej výtvarníčky Luise Lawler - bol to koncept, spočívajúci v dvoch vetách na stene galérie: "Once there was a little boy and everything turned out alright. THE END." Ako to vnímaš Ty, je to viac literatúra alebo vizuálne umenie?

MH: Je to predovšetkým dobrý dôkaz, ako výrazne sa uplynulých sto rokov tie dva umelecké druhy prelínajú. Ale existovalo to už oveľa skôr. My ľudia vnímame a vysvetľujeme svet predovšetkým príbehmi. Pointou môže byť záverečný ťah štetcom aj silné zakončenie poviedky. Aj väčšina reklamy sa preorientovala na mikropríbehy. V rozprávaní je základ našej kultúry. Som presvedčený, že tak to aj zostane.

Aká výstava Ťa naposledy zaujala a prečo?

Vždy, keď som na cestách, snažím sa chodievať do veľkých galérií súčasného umenia, ktoré v Bratislave tak zúfalo chýbajú. Pred desiatimi dňami som si v Londýne v Saatchi Gallery pozrel výstavu Abstract America. Je to dosť komplexná prehliadka mladej americkej maľby a čiastočne aj inštalácií, ktoré vychádzajú z abstraktného expresionizmu, zo surrealizmu, ale aj z pop-artu. Potvrdilo sa mi, že USA sú kreatívnym lídrom nielen v písaní, ale aj vo vizuálnom umení. Zaujala ma hlavne snaha o silnú výpoveď, o názor. Naše mladé umenie je formálne mimoriadne vyspelé a rozmanité, ale zápasí s myšlienkovou prázdnotou a obsahovou nudou.

Máš obľúbeného výtvarníka/výtvarníčku?

Je ich veľa. Blízka mi je nemecká scéna, Gerhard Richter, Norbert Bisky, Neo Rauch. Môj nemecký vydavateľ vyšiel z prostredia známej umeleckej akadémie v Düsseldorfe. Veľmi ma potešilo, že pre Plyš poskytol fotku slávny Thomas Ruff a na Eskortu zasa Josephine Meckseper. Jej manipulatívne fotografie a objekty, paródie na konzumnú posadnutosť, ma zasahujú a inšpirujú. Obaja nám diela dali za skutočne symbolické ceny, pretože inak patria na trhu k najdrahším v žánri. V súčasnom umení sa deje nesmierne veľa, v Taliansku, v Číne aj v Južnej Amerike. Škoda, že k nám sa z toho nedostane skoro nič. Moji obľúbení slovenskí vizuálni umelci sú aj typograf Peter Biľak, karikaturista Shooty, maliar Ivan Csudai, scénografka Eva Rácová a mnohí ďalší. Obdivujem aj ozajstné remeslo, modernú keramiku alebo šperky či tričká so slovenskou architektúrou, ktoré pripravuje Barbara Zavarská.

Josephine Meckseper, Detail of Untitled (Hammer and Sickle), 2005

Už sa Ti stalo, že Ťa nejaké umelecké dielo inšpirovalo ku vzniku literárneho textu?

Odkedy sa literatúra hlavne píše a menej prednáša, čiže od vynálezu kníhtlače, tak sme my, spisovatelia, spojení s typografiou aj s grafickým dizajnom. Takže hoci myslím hlavne textovo, vlastne som s vizuálnym svetom prepojený stále. Niektorí kritici píšu, že príbehy z mojich kníh často bežia pred očami ako film, pretože vykreslenie prostredia je pre mňa kľúčové. Do galérii chodievam aj pre inšpiráciu, pred odlišný pohľad na realitu. Môj editor zostavil aj úspešnú knižnú antológiu výtvarných diel, ktoré sa vyskytujú iba v knihách, opísané v rôznych poviedkach a románoch.

Mnohí výtvarníci si robia poznámky, vedú denníky, píšu texty ku svojim dielam. Ako je to s Tebou, zvykneš si "skicovať" svoje knihy alebo svojich literárnych hrdinov?

Neustále. Ja vlastne najprv veľmi dlho skicujem, nepíšem lineárne, ale na preskáčku, niekedy najprv koniec až potom začiatok, a potom oveľa, oveľa dlhšie editujem, redigujem, skracujem. Postava sa veľakrát zmení, kým získa definitívny tvar, ktorý potom dostane v knihe čitateľ.

Nedávno si spolupracoval s maliarkou Janou Farmanovou na jej výstave. Ako vznikol tento nápad spojiť literatúru a vizuálne umenie?

Výstava je projektom Jany Farmanovej, talentovanej slovenskej výtvarníčky z Nitry. Môj podiel na projekte je malý, nazval by som ho ideový alebo poradný. Obaja sme veľkými priaznivcami knižky Vtedy v Bratislave od Žo Langerovej a Janu k maľovaniu inšpirovali aj naše spoločné rozhovory o tejto knihe. Spolu sme rozmýšľali, ako sa dá taká kompexná téma vizuálne zhmotniť. Janin výsledok je komorný, ale podľa mňa intenzívny, pokorný, ale výrazovo silný. K obrazom znie v slučke úryvok z listu Oskara Langera, čo je prvé dochované svedectvo Slováka zo stalinských väzení.

Jana Farmanová / Histoire, 2009

Visí nad Tvojím písacím stolom nejaký obraz alebo pri písaní nechceš byť ničím "rozptylovaný"?

Oči od monitora najradšej obraciam na oblohu.

Tvoj ideálny obraz do obývačky?

Chrbáty kníh v mojej knižnici.


www.hvorecky.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Následky psychopatov zostanú aj po pandémii (píše Michal Havran)

Budú chcieť zneužiť vírus, aby nám vzali slobodu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Akt koaličnej lojality

Hromadný podpis koaličnej zmluvy je lepší ako vypnutie krajiny.

SME v divadle

Poďte so SME do divadla: Nevina

SND pripravilo program, ktorý môžete pozerať z domu.


Už ste čítali?