S Jarom Kyšom o bozkávaní ruskej vlajky a o kŕmení holubov

Autor: Gabriela Kisová | 7.6.2011 o 8:57 | (upravené 7.6.2011 o 9:20) Karma článku: 3,75 | Prečítané:  1160x

Jaroslav Kyša podľa vlastných slov patrí do generácie umelcov, ktorí môžu byť doma a tvoriť kdekoľvek. Z Košíc ho zavialo do Prahy a odtiaľ do anglickej metropoly a Mekky súčasného vizuálneho umenia. Je autorom viacerých zaujímavých umeleckých intervencií vo verejnom priestore, organizuje výstavy a pracuje pre svetových umelcov. No neurobili by ste s ním rozhovor?

 

GK: V roku 2007 si ukončil štúdium na Fakulte umení v Košiciach v ateliéri Juraja Bartusza. Neskôr si odišiel do Prahy a teraz žiješ a pracuješ v Londýne. Čím ďalej na západ, tým lepšie možnosti pre umeleckú tvorbu?

JK: Štúdium u profesora Bartusza, v prvých ročníkoch s jeho asistentom Dušanom Zahoranským, bolo pre mňa nesmierne dôležité. Obaja mi, každý svojim spôsobom, ukázali, že sa môžem vyjadriť prostredníctvom akéhokoľvek média, dôležitá je najmä myšlienka. A to mi zostalo, aj keď sa v mojej práci často nachádza element banality. Hneď po škole som sa dostal na rezidenciu Višegradského fondu do galérie Futura v Prahe. Po troch mesiacoch som tam nakoniec zostal dva roky, až kým som sa na popud mojej bývalej priateľky nepresťahoval do Londýna. Okrem rezidencie nebolo nič naprojektované dopredu, všetko prišlo rýchlo a zbesilo, a keďže som z generácie, ktorá môže byť doma všade, nerobilo mi nejaké väčšie problémy presunúť sa inam a začať od nuly. Možnosti v jednotlivých mestách sa podľa môjho názoru odrážajú od veľkosti tej či onej umeleckej scény, jej kvality a počtu lokálnych galérií a inštitúcií. Čím je scéna väčšia a galérií viac, tým je infiltrácia pre jednotlivca tažšia. Pre mňa je však to, že musím stále začínať od začiatku niečo, čo ma osobnostne a umelecky poháňa dopredu.

Kurátorka tohtoročného benátskeho bienále Bice Curiger chcela od všetkých prizvaných umelcov vedieť, kde sa cítia byť doma. Čo by si jej na to odpovedal?

Povedal by som jej ako hovorí moja stará mama, ktorá je z Čiech a žije na Slovensku už asi 50 rokov "Jarku všude dobre doma nejlíp".

V Londýne pracuješ v sochárskej dielni, ktorá realizuje projekty pre svetoznámych umelcov. Môžeš mi prezradiť, na čom aktuálne robíte?

Pracujem v dielni v južnom Londýne, kde sa realizujú projekty alebo umelecké diela pre najväčšie ryby svetového umenia ako Tracey Emin, Raquib Shaw alebo Yinka Shonibare. Ešte pred rokom som si o nich čítal v časopisoch, alebo sa stretával s "ich" prácou na výstavách a teraz im pomáham realizovať ich vízie. Je to úžasná skúsenosť, aj čo sa týka práce s materiálom, stále sa učím niečo nové. Podobné podmienky by sa mi v Prahe alebo na Slovensku nepodarilo nájsť. Časom dúfam veľa z toho, čo sa tu učím využijem vo svojej vlastnej tvorbe. O niektorých umelcoch, pre ktorých pracujeme, nesmiem rozprávať, podpisujeme papier o mlčanlivosti, ale vždy to záleží od konkrétneho umelca. Teraz práve pracujem na nových sochách pre Chapman Brothers, to povedať môžem, tým to nevadí, sú to milí páni. Prvý projekt, na ktorom som v tejto dielni pracoval dva týždne v nadrozmernej fľaši bol “Nelson's Ship in a Bottle“ od Yinka Shonibare.

shonibare

Zmenila táto práca nejako tvoj postoj k umeniu a k vlastnej tvorbe?

V súčasnom umení sa tu točia neskutočne veľké peniaze a je zaujímavé vidieť ako to funguje a byť toho súčasťou. Nemyslím si však, že sa tým nejak zmenil môj postoj k vlastnej tvorbe. Čo som si uvedomil je, že finálna postprodukcia a technické prevedenie diela je veľmi dôležitá časť celej tvorby. Toto vedomie umelcom na Slovensku a v Čechách na škodu často chýba.

Čo myslíš, prečo to tak je?

Myslím, že je to hlavne z finančných dôvodov a celkovo chýbajúcej postprodukčnej umeleckej infraštruktúry, napríklad špecializované dielne, materiály, technológie. Som si istý, že sa to bude v konkurenčnom stredoeurópskom prostredí iba zlepšovať. A hádam aj na umeleckých školách raz bude také technologické zázemie, že už študentom bude jasné, aká je dôležitá finálna prezentácia diela.

Si vyštudovaný sochár, na Slovensku sa sochy búrajú, ako nedávno Jankovičova socha v Petržalke, ktorá padla kvôli potravinám, alebo vznikajú podivné realizácie. Tu to skôr vyzerá tak, že progresívna súčasná socha vymrie, alebo to vidím príliš čierno?

Je to totálna tragédia, kráľ starých Slovákov, zbúranie Jankoviča, v každom meste sochársky turistický gýč, najväčší Ježiš na svete. Nevypisujú sa verejné súťaže na realizácie, všetko sa dohadzuje cez slovenský politický kamaradšaft, sochy sa dávajú realizovať osobám, ktoré už mali minimálne 22 rokov odpočívať na smetisku dejín. Pritom Slovensko má silnú generáciu sochárov, ktorí by vedeli zrealizovať sochu hodnú 21. storočia a nie len archaický zle namodelovaný socialistický realizmus. A preto veľmi fandím iniciatíve Verejný podstavec, ktorí sa práve snažia niečo s týmto stavom spraviť.

Často tvoríš vo verejnom priestore, v parku, na ulici, ideš medzi ľudí a tam realizuješ svoje publicartové projekty. Napríklad sypeš holubom krmivo pred vchod do kostola a vytváraš tak živú bariéru, olizuješ zvonku výklad luxusného butiku Louis Vuitton, na Červenom námestí v Moskve si zas stojac v dave počas štátnych osláv začal brať do úst ruskú zástavu. Všetko sú to nenápadné a krátkodobé akcie, nemateriálne výstupy. Môjmu otcovi by sa to ťažko vysvetľovalo ako umenie…

Hlavnou sférou, ktorou sa zaoberám, je priestor medzi umením a takzvaným neumením, hľadaním ich spoločných rysov a cudzopasného intervenovania do každého z nich. Vychádzam zo sledovania svojho bezprostredného okolia, ktoré dotváram a modifikujem prostredníctvom inštalácii a akcií. Tie vždy vznikajú podľa momentálnej situácie, mesta, miesta a môjho osobného rozpoloženia. Konkrétny zdroj mojej inšpirácie spojuje záujem o spôsob prevedenia a logiku procesu vzniku. Čas strávený v určitom meste na určitom mieste neustále provokuje moju predstavivosť, moje nutkanie hraničiace s obsesiou reagovať. Intervencie vnímam ako možnosť osobného komentára. Často sa pritom neskôr stávajú súčasťou pre d'aľšie príbehy. Intervencia na Červenom námestí v Moskve, kde som dvom mladým nacionalistom tajne bozkával vlajku vznikla úplne spontánne, práve sa oslavoval Deň Ruska a ja som jednoducho musel reagovať na všadeprítomný nacionalizmus. Holuby zasa používam ako metaforu ľudstva, dajú sa tak ľahko zmanipulovať len za kúsok jedla. Každopádne môjmu otcovi sa to tiež ťažko vysvetľuje.

kysa

Na čom práve pracuješ?

Nedávno som v Red gallery vo východnom Londýne organizoval výstavu Českých a Slovenských umelcov žijúcich v Londýne, ktorá zahrňovala ešte študentov na Londýnskych umeleckých školách až po doma známe mená ako Jakub Hošek, Marián Grolmus. Ja som sa prezentoval videami-intervenciami, ktoré vznikli pre špeciálne Money číslo Dazed & Confused magazínu a novou svetelno textovou inštaláciou. V júni cestujem spolu s Dávidom Demjanovičom na umeleckú rezidenciu do Banskej Štiavnice na Banskú S T ANICU na čo sa veľmi teším. Dať si veľkú dávku rodnej hrude a lacného, dobrého piva.

kysa

 

viac o Jarovi Kyšovi a jeho tvorbe na: www.jaroslavkysa.com

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?