Prečo Klaudia Kosziba maľuje nočné mory?

Autor: Gabriela Kisová | 23.3.2011 o 12:31 | (upravené 23.3.2011 o 12:49) Karma článku: 6,82 | Prečítané:  2490x

Rozhovor s maliarkou Klaudiou Kosziba vznikal rekordnú dobu. Dohodli sme sa, potom som nemala čas ja, potom nemala čas ona a tak ďalej. Otázky na ňu apoň mohli dozrieť. Klaudia vedie ateliér maľby na VŠVU v Bratislave, najnovšie obrazy venovala nočnému hmyzu, tak ma okrem iného zaujímalo, ako pracuje so študentami, čo ju zaujíma na najškaredších motýľoch a či podľa nej robia ženy iné umenie ako muži.

GK: V roku 2009 si na svojej samostatnej výstave v Slovenskej výtvarnej únii v Bratislave do stredu miestnosti nainštalovala dolu hlavou stan z maliarskeho plátna, ktorý si vlastnoručne ušila. Je maľba tvojím domovom, postaveným na hlavu?


KK: Neviem, či sa to dá vnímať doslovne takto. Aj keď, je to pekná metonymia. Je zaujímavé, že z celej výstavy si si všimla najmä ten stan. Ruiny vlastného nároku boli príspevkom k mojej ustavičnej polemike o nedokonalosti autora a jeho schopnosti/neschopnosti túto nedokonalosť presahovať.


Keď sme si dohadovali rozhovor, spomínala si, že by sme sa mohli baviť o pátose. Mňa pri pohľade na tvoje obrazy skôr napadá téma melanchólie. Pátos alebo melanchólia?

Pátos je estetická kategória spojená skôr s nejakou nadsádzkou a mňa baví toto nadbiehanie usmerňovať, rozoberať, spochybňovať. Melancholické obrazy navodzujú určitú atmosféru rozpadu, niečo viac prispôsobivé, podliehajúce.... Pátos túžby vidieť a uvidieť je často spájaný s emóciami, ale je to zložitejšie, než len emócie. Odvolávať sa v rozprávaní na pátos je samozrejme risk, pretože môže zvrátiť abstrakný jazyk do niečoho priveľmi hmatateľného a sprítomneného. Tá predstava balansu je neodbytná. Myslím si, že obrazy nie sú na to, aby umocňovali viditeľné, ale skôr, aby urobili viditeľným, čo viditeľné nie je. Nadnesenosť nie je len dôvodom k „vášnivému“ pohľadu. Je to aj výzva, ktorá sa ustaľuje v reči, v obrazoch „odnepamäti“, ako istý druh nevedomého, podprahového, ako symptóm. Maľba je pre mňa skôr nejakou konštantou ako prostriedkom na vyjadrenie pocitov. Aj keď sa to nezdá, a často ani nedarí. To sú tie ústupky a protirečenia, ktoré prináša azda každý druh (melancholickej) produkcie.

 

Klaudia Kosziba 2009

V sérii nových malieb si sa zamerala na nočné mory – nie práve najkrajší druh hmyzu. Čo ťa na nich zaujalo natoľko, že si sa ich rozhodla maľovať?

Zdanlivá zbytočnosť. Až na pár výnimiek, sú neškodné. Celkovo ma zaujala ich schopnosť premeny z jedného vývojového štádia do iného, v tomto prípade z pestrofarebného do šeredného. Zvláštnosťou je, a tu sa dostávame k podstate, že niečo z toho pôvodného sfarbenia zostáva v náznakoch, fragmentoch, optických efektoch, zachované. Myslím, že to do značnej miery zodpovedá spôsobu, akým ja robím obrazy. Málokedy zostanem pri „čistej“ farbe. Navyše, sú to tichí spoločníci v nočnom ateliéri, robia sa, že spia, splývajú.

Nedávno som čítala rozhovor s českým maliarom Vladimírom Kokoliom a zaujala ma jeho myšlienka, že obraz nie je plochý, ako si ľudia myslia. Najväčší kritici maľby jej vytýkajú práve plošnosť, to, že nedokáže zachytiť 3D-realitu. Ako to vnímaš ty?

Ešte som sa nestretla s touto výčitkou. Zrejme narážaš na statickosť maľby, a tým pádom aj na pasivitu oproti iným spôsobom reprezentácie. Každý obraz má predsa nejaký materiálny fundament, už tým sa stáva sám objektom, produktom viditeľnosti. Spôsob, akým sa zjavuje, je ale rozhodne viac než trojdimenzionálny. Nedávno sa ma niekto opýtal, či ešte verím na maľbu. Pripadá mi to dosť zásadné, pýtať sa, či má zmysel, aby sa veci robili týmto spôsobom. Ale často je tou otázkou naznačená jednosmerná ulica.

Kedysi fungovali obrazy ako okná do iného sveta a rám ako jasná hranica. V galériách sa vešali tesne vedľa seba ako tapeta. Dnes sa veľká úloha pripisuje spôsobu inštalovania maľby v priestore. Je pre teba dôležité, ako a v akom priestore sú prezentované tvoje obrazy?

Asi to súvisí s definíciou rámu. Nie je to len nejaké ohraničenie vo fyzickom zmysle slova. Každý obraz je „rámovaný“ aj nejakým kontextom, ktorý ho môže komentovať a niekedy sa to deje aj bez toho, že by sme o to mali záujem. Myslím, že moje veci sú dosť citlivé na ten kontext, takže mi na tom samozrejme záleží.

Klaudia Kosziba

Na VŠVU vedieš od roku 2008 ateliér maľby. Aké bolo prebrať „kormidlo“ od svojho profesora Jána Bergera, ktorý ateliér viedol dvadsať rokov?

Okolnosti spôsobili, že sa to udialo rýchlo, ťažko povedať, či aj bezbolestne. Nebolo to plánované. Za dvadsať rokov sa vytvorí nejaký pohľad na vec zvonka aj zvnútra. Ja som do toho nešla s tým, že stačí nadviazať a všetko pôjde hladko.

Názory na to, či je alebo nie je možné vyučovať umenie, sa rôznia. Ako pracuješ so študentami, zadávaš im témy, alebo si ich musia hľadať sami?

Povedala by som, že témy prichádzajú skôr bez nejakého vonkajšieho tlaku. Každý človek má svoje nároky na kvalitu života a umenia a odlišné zázemie, ktoré tieto nároky podrobuje skúške. Považujem za krátkozraké snažiť sa o nejaké „vyrovnanie“, keď je každý zaujímavý niečím iným. Dnes sú ale kritériá kvality umelca nastavené tak, aby bol jednoznačný, nepremenlivý, ľahko odlíšiteľný, akoby neexistovala možnosť klásť si elementárne otázky o tom, ako tie veci vznikajú. Štúdium je aj o neprehliadaní týchto pascí.

Minulý rok vysielal televízny kanál BravoTv. reality show s názvom The next great artist, v ktorej štrnásť mladých výtvarníkov bojovalo o titul. Producentkou projektu bola hviezda seriálu Sex v meste, Sarah Jessica Parker, v porote sedeli galeristi, kritici, herečka a zástupca aukčného domu. Víťaz získal peňažnú cenu a možnosť vystavovať v Brooklyn Museum. Čo si myslíš o takejto súťaži, odporučila by si svojim študentom zúčastniť sa na kastingu?

Pravdepodobne by sa to odo mňa nedozvedeli. Počujem to prvý raz. Rovnako si myslím, že by nečakali na súhlas. Myslím, že môj názor na „pretekanie sa“ v umení je im povedomý, ale to nebráni v ich vlastnej voľbe. Na druhej strane, môže sa ľahko stať, že cez filter adekvátnosti zvolených prostriedkov (formát reality show) prepadne niečo, o čom sa nám ani nesníva. Dosť absurdná predstava.

V slovenskej kunsthistórii sú ženy zastúpené v pomerne veľkom počte, na vysokých školách študuje čoraz viac žien. Ako je to v praxi, majú podľa teba ženy a muži vo výtvarnom umení rovnaké šance? Robia ženy umenie inak ako muži?

Rovnosť šancí vo výtvarnom umení nepovažujem za podstatnú tému. Možno aj preto, že v tej otázke je vopred ohlásená nejaká zaručenosť, že jedna strana ťahá za kratší koniec. Premárnené šance môžu toto skóre ľahko vyrovnať. S tou „inakosťou“ je to ale zaujímavejšie. Keďže nie som univerzálny „ženomuž“, môžem byť len tým, čo myslím, cítim a robím. Sebairónia „ženského“ prístupu v umení mi pripadá byť niekedy viac obdarená humorom.

 

Foto:

Záber z výstavy Klaudie Kosziba, Ruiny vlastného nároku, Výtvarná únia 2009

Klaudia Kosziba, Morality 2, akryl na papieri, 200x430cm, 2010 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?