Peter Kalmus – beatnik slovenskej výtvarnej scény

Autor: Gabriela Kisová | 24.1.2011 o 17:18 | (upravené 24.1.2011 o 17:51) Karma článku: 8,54 | Prečítané:  3004x

Minulý september sa bratislavský Dom umenia naplnil kvalitnými výstavami. Bolo tomu aj vďaka Petrovi Kalmusovi, ktorý spolu s Ladislavom Čarným a Otisom Laubertom slovenskej verejnosti predviedol, ako by to v tejto inštitúcii malo ideálne fungovať. Tri dobré výstavy pod jednou strechou žiaľ netrvali ani mesiac, čo bolo ich jedinou chybou. Kalmus, všestranný umelec, neúnavný rebel, kritik pozostatkov bývalého režimu a maratonec sa so mnou stretol v predposlednú septembrovú nedeľu, aby sme sa porozprávali o jeho výstave, ktorú trefne nazval Dielo. Vonku bolo olovené daždivé počasie. Maratón otázok a odpovedí mal byť pôvodne komentovanou prehliadkou pre tých, ktorí nestihli jednu z najzaujímavejších kultúrnych udalostí minulého roka. Nakoniec vznikol rozhovor nielen o výstave, ale aj o výtvarnom programe a zmýšľaní umelca, ktorý miluje kovošroty, neznáša kompromisy a rád recykluje svoje diela.

GK: Na výstave ma zaujala práca, ktorú bolo pre jej intenzívny zvuk počuť hneď pri vstupe. Objekt zložený z motorčeka, hodín a tvojho rodného listu. Ako vznikol?

PK: Je to práca z cyklu autoportrétov a príbehov, ktoré sa viažu k téme smrti. Ide o čiernu kovovú krabičku, ktorá bola zrejme pôvodne vyrobená pre cintorínske urnové účely, v nej je môj úradný rodný list a súčasťou toho rodného listu je ešte minca ročník 1953, rok môjho narodenia. Je tam zabudovaný motorček, ktorý poháňa hodiny. Ako symbolika odratávania času, ktorý ešte ostáva. Pretože si reálne uvedomujem, že toho čo ostáva je ďaleko menej, ako toho čo už bolo. Je to príbeh života a príbeh možno už aj blížiacej sa smrti.

Myslela som si, že rodný list je dôležitý dokument, ktorý si treba strážiť a ty ho takto zamontuješ do umeleckého diela. Máš viac rodných listov?

(smiech) Viac. Dva. Tri. Je to informácia úradná, ale aj intímna, pretože je tam trošku genézy môjho života, okrem údajov o mojom narodení sú tam aj údaje o pôvode mojich rodičov.

Kalmus

Má tá práca názov?

Nie, nemá zatiaľ žiadny názov. Ale ak poznáš moje práce a vieš, že okrem tém ako šport či politika sa dosť výrazne venujem  aj téme smrti, potom si dokážeš predstaviť, čo sa za tým človekom skrýva, o kom to je, čí príbeh to je. Téma smrti je mi veľmi blízka. Začiatkom roku 1980 som mal vážny pokus o samovraždu, ktorú som plánoval a následne zdokumentoval. Vďaka pani Markuskovej z Galérie umenia v Nových Zámkoch sa táto moja práca ocitla v katalógu Varianty na mailart.

Mal si pokus o samovraždu a zároveň si to mapoval ako umeleckú akciu?

Áno, vysvetlím ti to. Dohodol som sa s priateľom, že keď sa to podarí, tak môj úmrtný list aj so sériou objektov čiernych kociek s nápisom pošle na mailartovú výstavu do Španielska. Na moju prvú a zároveň poslednú medzinárodnú výstavu. (smiech) Dnes si hovorím: chvalabohu a našťastie som tu. Ten pokus o samovraždu bol veľmi vážny a sami lekári sa čudovali ako som mohol prežiť, keď som mal v krvi dávku sedatív päťnásobne vyššiu, ako je dávka smrteľná. Mame a mojej budúcej manželke lekári oznámili, nech sa pripravia na najhoršie. Paradoxne mi ten suicidálny pokus pomohol zorientovať sa. A začiatkom roku 1980, keď som bol ešte v depresii a bezradný, čo vyplývalo aj z politickej situácie, keďže „vďaka" ŠTB bolo rozbitých množstvo priateľstiev a bolo ťažké ďalej žiť, som si niekde v podvedomí uvedomil, že nie je dôvod sa báť. Keď sa človek ocitne na hranici života a smrti, zistí, že nemá čo stratiť. Ešte radikálnejšie a nekompromisnejšie som začal tvoriť, obosielať zahraničné výstavy a občiansky sa aktivizovať. Svojím spôsobom mi to pomohlo.

A ako to dopadlo s tou výstavou?

Potom prišiel môj priateľ Dušan Caňo a pýta sa ma: Čo spravíme s tou výstavou v Španielsku? Tak som text napísaný na kockách prerobil na: „Nemôžem zomrieť, pretože nemôžem z rakvy kývať". Pôvodný text „Som mŕtvy a pokojne vám z rakvy kývam" sa tým znegoval a nepriložili sme k tomu úmrtné oznámenie, ale úradný záznam o pokuse o samovraždu. Vystavoval tam Knižák, Christo, Higgins a ďalšie významné mená zo svetovej scény. Téma smrti je mi odvtedy blízka. A aj keď som  problém samovraždy vtedy vyriešil, tému smrti nie.

Tá ostáva?

Zatiaľ áno. (smiech)

Poďme k ďalšej tvojej práci. Je to rozmerný plagát, na ktorom si odfotený v pestrom kostýme a prepichnutý šípmi. Je to tiež autoportrét?

Veľa objektov aj plošných vecí na výstave je vedľajším  produktom, čo je krásne slovo. Spomínaná fotografia je autoportrét a má názov Prvý živý svätý. Kurátorka Mira Putišová pripravovala v roku 2003 výstavu v Považskej Galérii umenia v Žiline na tému provokácia vo výtvarnom umení. Vybrala si rôznych umelcov, Evu Filovú, Michala Murína, Romana Galovského a iných. Výstava mala názov Priveľa výnimiek, čo vyšlo z môjho návrhu. Premýšľal som nad tým, ako by som mohol na výstave participovať a tak som si vymyslel akýsi pohansko-sexuálno-náboženský rituál. Vytvoril som fotoakciu ako súčasť performancie, pri ktorej sa nechám počas vernisáže vysvätiť ako prvý živý svätý. Nechal som si vyhotoviť dve fotografie v životnej veľkosti, v kostýme, v ktorom budem realizovať performanciu. A keďže som vyrastal na rockovej beatnickej a hipisáckej rebélii a tá je chvalabohu vo mne prítomná stále, tak som chcel urobiť niečo rebelantské.

V čom spočívala tá performance?

Vytvoril som si návrh kostýmu, ktorý mi ušila priateľka Kika, ktorá neskôr spáchala samovraždu. Výtvarník Peter Maukš mi tam účinkoval ako taký guru, niečo medzi kňazom a moderátorom, ale to sa to dnes niekedy tažko rozlišuje. Na mosadznú tyč, aké sa používajú pri procesiách, som namontoval fotografiu v životnej veľkosti a tak som bol zdvojený. Súčasťou obradu bolo postupné odkrývanie fotografie, a sprievod na synťákovom organe. Prišiel som v sprievode roztlieskavačiek a po každej ruke som mal jednu striptérku. Jedna bola v decentných gaťkách, druhá mala len pol gaťky. Chcela ísť nahá, ale to jednoducho nebolo možné, pretože to bolo o piatej v galérii, tak mala aspoň pol gatiek. Za sprievodu hudobníka a spevu Kiky som sa nechal vysvätiť. Vcítil som sa do situácie, ako by takého falošného proroka vnímali Indiáni, preto som symbolicky napol zopár šípov.

Mne to pripomína svätého Sebastiána, ktorý sa v kresťanskej ikonografii zobrazuje ako šípmi dobodaný svätý. Ty si pritom myslel na Indiánov?

Áno. Na umení je zaujímavé a svojím spôsobom aj krásne, že výkladov toho istého diela môže byť niekoľko.

Kalmus

Smrť je téma, ku ktorej sa častejšie vraciaš vo svojej tvorbe. Všimla som si pri viacerých prácach na výstave, že podobne je tomu aj s náboženstvom.

Je to večná téma. Nielen moja. A súvisí práve s tou druhou témou, ktorou je smrť. Sú obdobia, keď sa absolútne teším a nebojím sa, sú obdobia, kedy sa bojím, zrejme asi ako každý človek. Takže bytostne ešte nie som so smrťou celkom vysporiadaný. A rovnako je to s náboženstvom. Čo je ešte umocnené tým, že pochádzam zo židovsko-kresťanskej rodiny. Napriek tomu, že európska tradícia je židovsko-kresťanská, neviem kam patrím a najbližší je mi budhizmus. Napríklad predvčerom som si zapol rozhlas a bol tam špičkový fyzik. Vedec a zároveň hlboko veriaci človek. A zdôrazňoval, že veda absolútne nevylučuje, že tam tá záhada je. To ma šokovalo, že veda nikdy nevylúči existenciu boha. Povedal to už Kant, Pascal a ďalší, že existencia boha sa ľudským rozumom nedá dokázať ani poprieť. Preto sa k tomu vraciam.

Môže to súvisieť aj s ďalšou tvojou veľkou témou a tou je komunizmus respektíve komunistická ideológia a život v nej? To obdobie náboženstvu veľmi neprialo.

Samozrejme. Mám tak ako veľké množstvo ľudí reálnu skúsenosť so zrejme najhorším systémom, aký bol v dejinách tejto planéty vymyslený. Tento systém potláčal nielen náboženstvo, on potláčal sexualitu, slobodu, vedu, tvorenie, každý slobodný prejav ľudskej činnosti. Bolo to šialené, tak obludné. Preto ma šokuje, keď v dnešnej dobe ľudia berú Hitlerov národný socializmus ako väčšie zlo. Bez problémov mi napríklad v Košiciach v reklamných agentúrach vytlačia kosák a kladivo, ale hákové kríže, ktoré som použil v práci Pomník Juana Antonia Samarancha som musel nechať vytlačiť cez známosti. Hoci som ich použil v negatívnom a nie v propagačnom alebo oslavnom zmysle. V tomto je pre mňa dôležitý morálny občiansky postoj. Tie objekty na výstave sú vedľajšie produkty mojej deštrukcie určitých symbolov, ktoré sú stále reálne prítomné v mestách a tak ďalej. Len tak na okraj, kúpil som dom v Maďarsku a v susednej dedine je vraj Leninova ulica.

Naozaj?

Takže to budem komentovať a pracovať ďalej. Pre mňa musí byť občiansky postoj v týchto antitotalitných témach absolútne v súlade s mojím životným krédom a s mojím bytostným prežívaním.

Vystavil si viacero kostýmov, ktoré si použil pri svojich performanciách a akciách. Na vernisážach výstav máš často nejaký kostým, napríklad na otvorení tejto výstavy v Dome umenia si mal dlhú čiernu plysovanú sukňu. Aký je tvoj vzťah k šatám a k móde?

Opäť sa musím vrátiť k mojej mladosti. Roky šesťdesiate boli vo svetovom kontexte niečo tak geniálne originálneho. Absolútne sa menil svet. Vo vede, v kozme, v umení. Nastupovala úplne nová generácia rockových, beatových, jazzových a kadejakých kapiel, ktoré neboli spokojné so stavom vecí, aký bol a začali na pódium vnášať prvky divadla, mytológie, sexuality a umocňovali hudobno-svetelný zážitok rôznymi výtvarnými prvkami. A keďže som mal osobnú skúsenosť so šesťdesiatymi rokmi, kedy aj k nám sem tam zavítalo niekoľko špičkových kapiel, zistil som, že sloboda prejavu nemá hranice. Dnes už môžeš v normálnej demokratickej džungli prísť oblečený akokoľvek. Šok vizuálny, hudobno-výtvarno-akustický sa realizoval v rokoch šesťdesiatych. Bol som aktívnym účastníkom vtedajšieho diania a po zmene pomerov u nás, keď nastala normalizácia, som žil takmer dennodenne v undergroundovom prostredí. Kontinuálne som to všetko v sebe nechal doznievať a nenechal som si zobrať slobodu svojho prejavu. Keď som chcel mať dlhé vlasy, tak som mal dlhé vlasy, keď som chcel mať niečo ružové, tak som mal ružové. Už len tým výzorom a šperkami sa človek mohol počas dvadsiatich rokov normalizácie odlišovať od davu zmanipulovaných, znormalizovaných, ustráchaných alebo nesvojprávnych ľudí. Hlavný teoretik undergroundu Ivan Martin Jirous, ktorý pôsobil dokonca ako fundovaný vytvarný kritik, upozorňoval na to, že nesmieme robiť žiadny kompromis. Keď to necítiš, nerob to, inak je koniec, je pasca.

Pamätáš sa na svoj úplne prvý kostým?

(smiech) Dnes som si náhodou prezeral svoj archív a našiel som bizarné fotografie zo svojho post-pubertálneho obdobia. Na jednej som v dlhom koženom kabáte s takou zvláštnou čiapkou, na ďalšej v hipisáckom oblečení. Mimochodom, ten kabát som použil na jednej performancii v Banskej Bystrici. Našiel som tam aj fotografiu z obdobia, keď som mal asi osemnásť, v ženskom úbore.

A čo si mal na sebe?

Sukňu, fialové háčkované tričko na gombičky vzadu a biele tenisky nafarbené na ružovo a v nich čierne šnúročky.

Okrem komunizmu, náboženstva a smrti opätovne tematizuješ fašizmus. Jeden z novších objektov na výstave je futbalová lopta s hákovým krížom. Nazval si ho Memoriál Juana Antonia Samarancha. V tejto práci si spojil šport s diktátorskou ideológiou.

Keď tento rok zomrel čelný predstaviteľ olympijského športu, prezident Medzinárodného olympijského výboru Juan Antonio Samaranch, ktorý pôsobil tak rozprávkovo ako sympatický bielovlasý pán, ktorého všetci milovali a obdivovali, a ktorý mal plné ústa fráz o láske, o harmónii, o porozumení, o športe, ktorý spája a ušľachťuje, naraz som si prečítal v Lidových novinách jeho životopis. Vykľul sa z neho blízky spolupracovník Franka. V novinách boli fotografie hailujúceho Samarancha, ktorý bol fašista. Jeho jedinou náplňou bolo byť slávny a bohatý a pre svoj cieľ bol ochotný prispôsobiť sa akémukoľvek režimu a robiť čokoľvek. A bohužiaľ ten článok končil tým, že toto je prototyp dnešného moderného človeka, ktorý bez škrupulí koketuje s mocnými, je jedno akej ideológie alebo akého finančného zamerania, len aby dosiahol svoj úspech.

Kalmus

Šport je v tvojej tvorbe neustále prítomný. Sám bežíš maratón, často tematizuješ napríklad futbal alebo tenis. Čo pre teba znamená šport, prečo je to pre teba v umení téma?

Priznám sa, že strašne veľa inšpirácie čerpám zrejme z môjho detstva. Jednou z prvých vecí, ktorú som po mojom presune do magických Košíc ako dieťa objavil, z toho množstva vecí, ktoré sa nedali objaviť v provinčnom mestečku Piešťany, bol ten šialený až neskutočný maratónsky beh. Ja som to považoval za niečo tak úžasne šialené, nedokázal som to pochopiť. Tak som si vo vnútri, sám pre seba povedal: raz keď budeš veľký, zabehneš ten maratón. A dal si tak cieľ na hranici sna a túžby. No a keď som dospel, tak som zistil, že sú ďaleko lepšie veci, ako sa trápiť. A tam to je, že ten beh má svoje pravidlá. Musíš zabehnúť v určitom limite 42 195 metrov. Proste jasné pravidlá hry.

A umenie nemá pravidlá hry?

Umenie samozrejme má určité pravidlá hry, ktoré sú na to, aby sa rušili. Umenie určite má hranice a sú nimi limity ľudských možností, ktoré sa stále posúvajú. Keďže som sa dostal do divokých šesťdesiatych rokov a zistil som, že existuje spústa lepších vecí ako si takto trápiť telo, trebárs svet narkotík, alkoholu, lásky, sexu, rocku, psychedélie, poézie, jazzu, tak som na desaťročia absolútne zabudol na maratón. No a vrátil som sa k nemu.

A kedy si behal svoj prvý maratón?

Pred štyrmi rokmi. Takže po tej päťdesiatke.

Bol to pre teba rituálny krok?

Samozrejme, pravidelný každodenný rituálny tréning je pre maratón nevyhnutný. A treba sa naň pripravovať dlhodobo. Po päťdesiatke to pre mňa znamenalo tak tri-štyri roky tréningu pred prvým maratónom. Prestal som fajčiť, zmenil som úplne životný štýl a keď som sa pre to definitívne rozhodol, tak som si vytvoril aj klub, pod ktorým behávam.

Ako si ho nazval?

Performance Art. Maratóny vždy behávam v špeciálnych kostýmoch.

Aký bol tvoj prvý maratónsky kostým?

Je na výstave. Také žlté tričko. Súčasťou toho trička je nenahraditeľné originálne maratónske číslo, jediné vydané v tom roku. Zariadil som, aby som ja, prvý krát bežiaci maratón, dostal číslo 666. Aby som do toho dal ešte takú číselnú démonštinu. Zohnal som si špeciálne lesklé červené trenírky, na tie som si nechal našiť rolničky, aby som úplne upútal. A odo dňa rozhodnutia, že idem behať, som sa prestal strihať a holiť, takže som vyzeral viac ako nejaký indický jogín alebo ako končiaci športovec, než ako reálny maratonec. A môžem ti povedať, že kamaráti a známi na mňa uzatvárali stávky a bolo to sto percent k nule, že ten maratón nezabehnem.

A zabehol si?

Zabehol. Išiel som domov a štyri hodiny alebo koľko som strávil vo vani a plakal. Keď sa roky niečoho premenia na niečo iné... Bolo to neskutočné.

Bola to tvoja najnáročnejšia performance, aku si kedy robil?

Nie. Najnáročnejšia performance je pohyb na slovenskej výtvarnej scéne. (smiech)

Poďme k ďalšej tvojej práci a tou je pinpongový stôl, ktorý si nazval Pocta Kollerovi a Laubertovi.

Je to reálny pingpongový stôl a pri ňom fotografia jednej našej spoločnej inštalácie s Julom Kollerom zo sympózia Laboratórium 94 vo Vysokých Tatrách, kde sme si spolu zahrali taký tieňohrový pingpong na streche Junior hotela v Smokovci. Nechali sme si s pomocou horolezca namontovať pingpongový stôl na šikmú strechu. Vzniklo to spontánne.

A kto vyhral?

Tá inštalácia na streche skončila samozrejme remízou. V tom čase som zrealizoval landartové veľkorozmerné ihrisko. Na stanici v Štrbe je veľká trávnatá plocha, na ktorú som nainštaloval ihrisko, ktoré denne videli tisíce ľudí. V tej dobe v roku 1994 to vyzeralo ako stupídna inštalácia, ale dnes zisťujem, že šport sa dostáva do tak extrémnych polôh, že za chvíľku tam možno bude reálne ihrisko a ľudia na tej šikmej ploche budú hrať naozaj futbal. Jula to ihrisko a niekoľko ďalších mojich inštalácií, ktoré som mal pripravené na tom sympóziu, oslovilo a v prvých dňoch sme začali robiť inštalácie, akcie a ako on to nazýval, kultúrne situácie. Vystupovali sme pod značkou K+K. Inštalovali sme v lese, v jaskyni, v kaviarni, na stanici, kdekade. Tam sme urobili aj tú inštaláciu na streche hotela. Potom úplne nečakane a náhle Julonaut odišiel. No a tento rok na jar sme spolu s Jarom Koššom, ktorý s Julom urobil tiež množstvo veľmi zaujímavých akcií, pripravili na výstavu výtvarnej únie v Dome umenia poslednú pingpongovú hru Julovi. Urobili sme takúto poctu a nazvali ju Posledná hra.

Na tejto výstave bol pingpongový stôl predstavený v úplne inej súvislosti. Často meníš kontexty svojich diel?

Samozrejme že mením. Nie často, ale rád improvizujem. Moja dalšia velikánska téma je posadnutosť linkami. Je to až taká odovzdanosť, fascinácia,  pri ktorej tisíce, bez preháňania možno už desaťtisíce hodín monotematicky vytváram monopolia z liniek. A keďže vedľajším produktom rysovania liniek je kvantum maličkých ceruziek, ja ich nazývam ceruzkové špaky, strúhadiel, farebného prachu, archivujem si to a vytváram relikviáre vedľajších produktov. Na výstave je ich niekoľko. A hrdo sa nimi hlásim k odkazu Armana, ktorý kedysi dávno začal takéto sklenené dózy napĺňať kadečím od bežných vecí až po vyslovené smetie. Pred výstavou sme dennodenne boli v styku s Otisom Laubertom a Otis mal tiež vzťah k športu, tak som sa pokúsil o zámerné prepojenie týchto dvoch osobností. Možno, že ten stôl bude o rok alebo o dva vystavený v úplne iných súvislostiach. Rád niektoré veci recyklujem.

Kalmus

Keď sme pri recyklácii, rád pracuješ s nájdenými objektmi. Je to tak aj v prípade práce, ktorú si vytvoril z plieškov odtrhnutých z plechoviek. Vyzerá to ako záves. Ako dlho na tom pracuješ? Robíš na tom každý deň?

Robím. Počkaj, kde mám kabát? Robím to každý deň. (smiech)

Máš pri sebe nejaké tie pliešky? Dnes si ich našiel?

Hej. (vytiahne z vrecka kabáta zopár plieškov) Uzávery z plieškov ukladám do ďalšieho relikviára,  pretože sú tiež vedľajším produktom. Pred samovraždou som bol taký znechutený z tých más ľudí, a ich pohľad mi bol nepríjemný. Radšej som sa díval do zeme a začal som objavovať zaujímavé kovové podpätky alebo ich fragmenty, ktoré boli tiež vedľajším produktom určitej situácie a tak sa dostali do relikviára. (vytiahne z vrecka jeden opätok). Mužské, dámske, mám ich tisíce, celý relikviár.

A ako je to teda s tými plieškami od plechoviek?

Dvadsať rokov som sa venoval pokornej rituálnej modlitbe, keď som ako výtvarník, ale aj občan vzdával dennodenne rituálnu pietnú spomienku obetiam holokaustu. Po ukončení tejto procesuálnej  práce som naraz zistil, že ten každodenný takmer hodinový rituál skončil. Potreboval som ho niečím nahradiť. Keďže som mal doma kvantum týchto plieškov, tak som z nich začal vytvárať dredy, reťaze, šnúry. Po roku, keď som ich mal dvadsať, to začalo byť zaujímavé. A samozrejme fantázia pracuje, tak som si predstavil, že by to bola dobrá opona. Keby sa z takýchto plieškov nechali vyrobiť zlaté a platinové kúsky a v Národnom divadle by z toho mohla byť opona s rozmermi 8x50m, ktorá by stála ďaleko viac ako celé Národné divadlo. Má to názov „Návrh na oponu" a stále to nie je ukončený projekt.

Kalmus

Takže je to vec, ktorá vzniká v procese, ako mnoho tvojich diel. Pri tomto návrhu by ma zaujímala otázka ornamentu alebo estetiky. Je to rituálna vec a zároveň to pôsobí esteticky, každý ten pliešok má inú farbu, pripomína to naozaj záves. Akú úlohu zohráva pre Teba estetická stránka práce, skutočnosť, že je to na pohľad pekné?

Samozrejme, že je tu istá krása, hoci nemám rád takú tú vyčačkanú, perfektnú, bezchybnú, užitú, dizajnovú estetiku. Páči sa mi to, čo by mnohí naprávali, že ten záves je hrboľatý a tak ďalej, páči sa mi v rámci takej bizarnej estetiky. Navyše, aby to začalo byť zaujímavé, musí sa toho nahromadiť isté množstvo. A inšpirácia prišla, aj keď sa tomu možno budeš smiať, z hipisácko-rockovo-festivalových session. Pretože mnoho ľudí na festivale nosilo niečo podobné na krku alebo na kľúčoch. Inšpiroval ma aj jeden vynikajúci austrálsky film, na jeho názov si nespomeniem. V jednej scéne zdobia v tropickej horúčave vianočný stromček takou zvláštnou reťazou z plechoviek. Táto vec sa úplne bežne používa. Lenže aby niečo vzniklo, potrebuješ odovzdanosť. Kamienky, relikviáre aj linky, to všetko sú procesy trvajúce roky. Umenie musí byť svojím spôsobom náboženstvo. Pre mňa je to náboženstvo bez Boha.

Kalmus

Otvorene pracuješ s pojmom citátu, osvojuješ si fotografie, knihy, cituješ svojich obľúbených autorov, otváraš svoje zdroje, ako napríklad teraz, že si sa inšpiroval nejakým filmom. Priznávaš, koho cituješ, na čo sa odvolávaš, ktorému obľúbenému výtvarníkovi vzdávaš hold.

V jednej práci na výstave citujem diela Armana,  Picassa a Man Raya, ktorí sami citovali vo svojej tvorbe. Moje dielo je pocta týmto trom velikánom. Nazval som ho Picasso, Man Ray a Arman si zabudli nákup v bare. Je to prejav mojej úcty, pretože Man Raya považujem za jedneho z najinšpiratívnejších a najvplyvnejších osobností pre môj život a pre moju tvorbu. Predovšetkým pre  jeho široký záber od fotografie po inštalácie. Prvenstiev má mnoho, ale vôbec nie sú dôležité. Keď hovoríš o vzoroch, tak on predbehol Caldera, Christa a ďalších. Nie som zástancom toho, že v umení si mám nájsť svoju podobu tvorby, svoju koľaj a tvoriť len v nej. Ja to neznášam. Som rád, že padol komunizmus, že môžem robiť iné témy, môžem citovať, môžem byť sám sebou, môžem do tvorby vniesť to, čo je mi bytostne dané, môžem byť pôvodný napriek nepôvodnosti, môžem byť autentický a hľadať si tému. Ako keby niekto povedal, nekreslime, veď už kreslili tam a tam. Je to ako maratón, ktorý zabehli milióny ľudí, ale zabehni ho po svojom.

Vo veľkej krabici si vystavil tabuľky s menami autorov z projektu Socha piesťanských parkov z roku 2005, ktoré si vtedy pozbieral a vystavené diela ostali bez popisiek. Čo ťa k tomu viedlo?

Jednoducho tá výstava v Piešťanoch sa mi zdala taká divná, taká chaotická a technicky nedotiahnutá, že som na niekoľko hodín, možno na niekoľko dní, chcel narušiť ten stereotyp. Chcel som si spraviť sám pre seba a pre odbornú aj laickú verejnosť anonymnú akciu. To leto som  po tej výstave sprevádzal mnohých výtvarníkov aj teoretikov a zažíval som ich reakcie na to, že na nej neboli popisky. Myslel som si, že keď zmizli, tak na druhý deň alebo o dva dni tam budú opäť, no nie? Čo by si robila keby si bola organizátorka výstavy? Investovala by si predsa pár korún a dala urobiť nové popisky. Prešiel týždeň, ja som bol v Piešťanoch a stretol som toho a onoho a všetkých to štvalo, že sa nevedia zorientovať. Nevedeli, ktoré objekty patria parku a ktoré sú nainštalované ako súčasť výstavy. Aj o toto mi išlo. Môj zámer bol takýto, nazvem ho konceptuálno-emočný, a dosiahnuť ho porušením zákona na hranici trestného činu.

Ak si to zamýšľal ako anonymnú akciu, prečo si sa rozhodol zverejniť ju teraz po piatich rokoch?

Keď som zistil, ze ma čaká taký ťažký a komplikovaný priestor v Dome umenia, tak som si ako človek, ktorý má rád variácie, improvizácie a alternatívy, pripravil niekoľko alternatív výstavy. A jednou z nich, celkom únosnou, bola výstava tých popiskov. Len taká čistá, minimalistická inštalácia. Ale po diskusiách s kolegami, ktorí mi hovorili, že ten priestor znovu nezískam o rok, som sa rozhodol pre viacvrstevnatú prezentáciu mojej tvorby. Ak by som to neurobil, bol by som možno ochudobnil teba, seba a mnohých ďalších o to, čo sa podarilo.

Ty si vlastne vystavil vedľajší produkt z veľkej medzinárodnej výstavy.

Áno, aj.

Kalmus

Ďalšia práca, o ktorej by som sa rada dozvedela viac, sú čierno-biele fotografie ľudí z nejakého konkurzu alebo castingu. Našiel si ich? Volá sa tá práca nejako? Alebo je to tiež vedľajší produkt niečoho?

Odkedy si pamätám, zbožňujem bazáre, smetiská, kovošroty a žijem v nich. Som v nich prítomný dennodenne. Včera som bol na smetisku. Jedna z mojich bežných činností je chodiť po antikvariátoch a vôbec preberať platne, knižky, staré fotky, recepty, korešpondenciu. Ak nájdem niečo zaujímavé, snažím sa to zaradiť do kontextu svojej tvorby, ako napríklad tieto fotky, popisky z Piešťan, občianky kráv, štítky, bločky, archívne dokumenty, lekárske recepty. A tak ako existuje literatúra faktu, pre mňa existuje výtvarné umenie faktu. Medzi moje umenie faktu radím aj fotky, na ktoré sa pýtaš. V jednom pražskom antikvariáte som objavil krabicu a v nej zrolované stovky fotiek, portréty a figúry. Bolo to pred rokmi, v čase ked začali u nás v telke chodiť tie stupídne reality show ako Vyvolení, v ktorých ľudia prešli určitým konkurzom, takisto ako títo na fotkách. Povedal som si, prečo by som týchto ľudí, ktorí sa nechali dobrovoľne a odovzdane odfotiť, nemohol zapojiť do svojho umenia faktu. Pre mňa majú rovnakú výtvarnú hodnotu ako tie občianky kráv.

Kalmus

Spomínaš občianske preukazy kráv, ktoré si na výstave nainštaloval vedľa veľkej fotografie paneláku s hrajúcimi sa deťmi. Je to náhoda?

Nie. Nie. Nie. Pretože pre mňa je aj jedno aj druhé choroba systému. Inštalácia tých tabúľ s údajmi o kravách má názov Choroba šialených ľudí.

Tie tabule si tiež niekde našiel?

Ukradol. (smiech) Našiel som opustený kravín v jednej obci, rozsiahla časť areálu bývalého družstva. Viseli tam tie tabule. Povedal som si, že je to unikátne. Niekoľkokrát som sa vracal a furt doniesol po dvadsať tabúľ a potom som ich doma čistil, lebo som si to predstavoval samozrejme už v galérii, na bielej stene, kontrast toho kravína s galerijnou plochou. Keď tie tabule zhmotníš vedľa seba, vzniká taká zvláštna mozaika.

A prečo sú zavesené vedľa fotografie paneláka?

Pretože tie choroby šialených ľudí su aj v jednej aj v druhej súvislosti. Tá krava mala viac priestoru a slobody v kravíne, ako človek v paneláku. A bohužiaľ si uvedomujem, že ja v tom paneláku v Košiciach na 13. poschodí budem mať trvalý pobyt asi do svojej smrti, pretože už nie som schopný ten priestor opustiť. Zubami nechtami bojujem proti nezmyslom ako zateplovanie, ale je to márny boj.

Kalmus

Odkedy bývaš v paneláku?

Od roku 1975.

Takže si bol jeden z prvých obyvateľov?

Úplne prvý. Ľudia ešte čistili okná, brúsili parkety, keď som dostal kľúče. A už išla prvá žúrka na plné pecky. Nazval som to zamodlievanie  paneláku vážnou rockovou muzikou, aby to nasiaklo svetom, v ktorom som žil ja.

Vytvoril si objekt-botník zo smaltových tabúľ s názvom Gottwaldovej ulice. Ako vznikala táto práca?

Bol som jeden z prvých zakladateľov Občianskeho fóra v Košiciach, keďže počas socializmu som bol radikálnym odporcom režimu. A jeden z prvých, ktorý ako výtvarník začal citlivo demontovať a odstraňovať symboly ríše zla. Mojím cieľom nebol vandalizmus, ale ich zachovanie. Dokonca sme v priestore všešportového areálu v Košiciach chceli urobiť taký skanzen, múzeum. Potom som zistil, ze niečo také vzniklo v Budapešti.

Už v novembri 1989 si zbieral tieto tabule?

Hej. Ľudia ti ešte aj tlieskali. Čím viac sme sa ale vzďalovali od zmeny systému, tým tvrdší bol boj o relikty tej doby.

Často pracuješ s nábytkom, na výstave máš stoličky, kreslá, stoly. Botník je súčasťou takmer každého bytu.

V topánkach mám stále neporiadok, čo súvisí s mojou povahou. Keď som ako mladý muž chodil za komunizmu do židovskej jedálne, bol tam jeden veľmi príjemný starý Žid správca a ten ma utvrdil v tom, že poriadok vie robiť takmer každý, ale umenie len niekto. Zdalo sa mi dôstojné, odkladať topánky na to, čo bolo niekedy postihnuteľné. Vieš, ak by si takýto botník, ako si ho nazvala,  urobila za hlbokého socializmu v Československu, tak mi ver, že skončíš v base. Bez zaváhania.

Kalmus

Po skončení výstavy prídu tri dodávky, ktoré tvoje diela odvezú do Maďarska. Vystavil si kúpno-predajnú zmluva domu, ktorý si kúpil za maďarskými hranicami. Je to tvoj nový ateliér?

V prvom rade mám rád gestá, mám rád činy, mám rád akciu. Či išlo o Svätopluka (Peter Kalmus bol jedným z umelcov, ktorí protestovali proti odhalieniu sochy na hrade - celý v červenom, poznámka GK) alebo o maďarsko-slovenské vzťahy. Žijem v multikultúrnom meste Košice, ktoré sú pre mňa symbolom občianskosti, kde sa prelínajú Rómovia, pre mňa stále Cigáni v tom kladnom obdivujúcom zmysle, Židia, katolíci, pravoslávni a samozrejme Maďari. Nemám rád teórie a okázalé velikánske akcie. Ale toto bolo moje privátne gesto. Mám rád, keď tie gestá nemusíš verbalizovať, ale keď ich rovno žiješ.

Preto si si kúpil dom v Maďarsku?

Áno. Je to môj osobný postoj. A tým, že to vystavujem, určitým ľuďom dávam znamenie, že sa netreba báť.

Takže tvoje diela teraz pôjdu tam?

Áno. Zisťujem, že tam budem mať prácu s tou Lenin-utca vo vedľajšej obci.

Hovoríš po maďarsky?

Nie. Ja som jazykový oligofrenik.

kalmus

Zvolil si netradičný spôsob inštalácie. Bez sprievodného textu, bez popiskov diel, sčasti nevybalených. Na niekoho to celé mohlo pôsobiť dosť chaoticky, nemyslíš?

Išlo mi o ten bazár, ktorý nastal. Fascinovalo ma na vernisáži, ako diela zanikali medzi návštevníkmi. Ľudia chodili, krúžili, rozprávali sa a motali ako na takom arabskom bazári a diela zanikali, strácali sa. Bolo tomu aj vďaka citlivému a vnímavému výtvarníkovi Ferkovi Demeterovi, ktorý mi s výstavou pomáhal. On dokázal odblokovať moje zaužívané stereotypy v prípade popisiek a inštalovania. Samozrejme to bol aj vnutorný dialóg a boj, aby sa mi podarilo zachovať na výstave tri pohľady. Prvý, že vojdeš a vnímaš celok. Ale chcel som, aby sa dali odčítať moje témy ako šport, politika, nábožensto a tak ďalej. To je ten druhý pohľad. A tretí, aby desať, možno sto ľudí došlo k tomu, čo sa deje teraz, že sa o tom bavíme. Ten interpretačný moment, dialóg s autorom.

Aký máš pocit teraz po skončení výstavy?

Viacerí výtvarníci, ktorých poznám, v takej situácii upadajú do melanchólie. Našťastie idem točiť film a o týždeň behať maratón. Pre mňa obidve tieto veci súvisia. Na maratóne budem mať tento rok v určitých úsekoch väzenský kostým s číslom 1968. Vo filme sa vrátim aj k roku 1968.

To sú tvoje plány do nabližšej budúcnosti?

Každý deň sa zobúdzam do prázdneho čistého dňa. A niekedy aj dna. Akože sa cítim úplne na dne. A väčšinou som bezradný a neviem, čo budem robiť. Čítať, písať, kresliť, rozmýšľať, túlať sa, upratovať, počúvať hudbu, montovať. Keď vstávaš do bieleho čistého nepopísaného dňa, dno s dňom sa prepájajú. Je v tom úžasná sloboda, ale zároveň je to nesmierne namáhavé a zodpovedné.

 

Poďakovanie patrí Ivane Komanickej za nezištnú editorskú pomoc.

kalmus

Kalmus

kalmus

Zábery z výstavy Petra Kalmusa Dielo, Dom umenia, 2009, foto: Gabriela Kisová

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Procházku vyslali do Luxemburgu s pochybnosťami

Šéf Siete sudcom zatiaľ nikdy nebol. Ak sa ním stane, oproti slovenským kolegom so skúsenosťami zarobí niekoľkonásobne viac.

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo chce pohotovosti presunúť do nemocníc.


Už ste čítali?